Dnešná téma je niečo, čo ma dokáže nakopnúť a vystrašiť zároveň. Komfortná zóna. Čo si pod týmto slovným spojením vybavíte vy? Samozrejme okrem obrovského červeného kruhu, ktorý vám doslova kričí, že by ste mali prestať potlačovať svoje hranice.

Komfortná zóna je ako stará panna, ktorá sa neustále mračí a kričí po okoloidúcich zo svojej verandy. Je zviazaná svojimi vlastnými domnienkami a je veľmi nepríjemná. Núti vás zľaknúť sa, keď urobíte niečo, čo je trošku viac odvážne.

Avšak každý má úplne iné priority a iné predstavy o živote. To vám je všetkým už známe, no nie? každý sme iný a každého komfortná zóna zahŕňa niečo iné. Pre niekoho to je naozaj bezpečné miesto, z ktorého vyjde párkrát za život a pre iných je to otrava. Do ktorej skupiny myslíte, že patrím?

Samozrejme, že som ten opovážlivec. Ja si o sebe myslím, že som odvážna. Neviem čím to je, ale niekedy má chuť len tak urobiť nejakú blbosť. Som šialený a veterný element, ktorý je prelietavý a neobsedí na mieste ani päť minút. Niektoré veci, ktoré robím na dennom poriadku mi ani neprídu čudné. Som v takom bode v živote, že mi je jedno čo si o mne ľudia myslia. Som spokojná sama so sebou. Zvonka aj zvnútra (v poslednej dobe mi ani moje nepekné vlastnosti toľko nevadia a tolerujeme sa vzájomne ;) ). Takže ak si na ulici spievam, bez toho aby som to registrovala a okolo mňa idú ľudia, zvládam to celkom v pohode. Alebo ak sa oblečiem ako bezdomovec a považujem to za módne a pekné, je mi jedno čo si o tom ostatní myslia. Ak sa v tom cítim dobre, tak všetko je super. Alebo sa nebojím povedať svoj názor a často vravím to čo mám na srdci.

Nebojím sa vyjadriť svoj názor akýmkoľvek spôsobom, ale to ste si asi všimli. Moje články, kde rozprávam celkom otvorene o tom ako mám problém s určitou skupinou ľudí a ako mám problém s fungovaním našej krajiny a to bola len špička ľadovca. Pripravujem sa otvoriť si hubu pekne dokorán.

No aj napriek tomu mám stále pocit, že ma ostatní budú za to čo robím súdiť. Niektoré dni nie som vôbec odvážna a radšej sa stratím v dave. Je to normálne, keď sa niektoré dni necítim na pestrofarebný outfit, alebo keď sa nemám ako vyjadriť k téme. No čo je horšie je to, že niektoré dni neprehovorím a nedám najavo svoj názor, lebo sa bojím, že ma za to ostatní odsúdia. Alebo neurobím čokoľvek len pre to, že sa bojím odmietnutia. A pritom po tom tak veľmi túžim.

A myslím, že by som to mala zmeniť.

Chcem potlačiť svoje hranice ďalej. Chcem nosiť to čo chcem a to čo ma robí šťastnou. Chcem si obliekať výstredné kúsky a divné kombinácie. Chcem hovoriť svoj názor a kašľať na to, čo si kto myslí. Mám na to právo a ak mám aj náladu a chuť, prečo neprehovoriť? Lebo ľudia, je tu veľký rozdiel medzi tým robiť to čo môžem a robiť to čo chcem.

To, že môžem rozprávať neznamená, že budem. Viem kde sú hranice. Aj keď ich chcem potlačiť, chcem potlačiť len tie svoje. Tam kde končia moje práva, začínajú sa povinnosti voči ostatným osobám. Na to nesmiete zabúdať. Je fajn, že sa cítite skvele keď ste nahí, ale my ostatní sa cítiť skvele nebudeme, ak sa tak ukážete na ulici.

A samozrejme aj povinnosti voči sebe. Keď vás napĺňa urážať druhých ľudí, pohoršovať svet v nepeknom štýle alebo kradnúť, rozbíjať cudzí majetok a robiť bláznivé veci, ktoré vás napĺňajú adrenalínom a vynášajú ďaleko za komfortnú zónu... tak neviem čo sa s vami deje. Sme ľudia a máme sa tolerovať. Nechcem vám nič zakazovať, ale každý by mal mať svoje vlastné štandardy a hranice. Teraz hovorím o morálnych hraniciach. Niekto si ich môže mýliť s komfortnou zónou, no nie je to tak. Viete, narážam napríklad na otázku alkoholu a cigariet. Ak nás niekto ponúka cigaretou či alkoholom a mi to vyslovene nechceme, neznamená to, že keď si to vezmeme, vyjdeme zo svojej komfortnej zóny. Zradíme seba samého a to je najväčšia zrada.

A aby sme sa nepochopili zle... moje článku sú vždy veľmi subjektívne, no v niektorých názoroch sa snažím krotiť. Viem ako internet a názory ľudí na internete ovplyvňujú ostatných. Preto vám niekedy nechcem vravieť, že fajčiť a piť je zlé, aj keď z môjho pohľadu to nie je práve dobrota sveta. 

Nechcem nikomu hovoriť čo má robiť a čo nemá. Nikomu nič neprikazujem a tak by to malo byť. Iba vás chcem naviesť na nejakú cestu a jedine vy mi to môžete dovoliť, lebo takto má fungovať internet. Vy mi máte dovoliť k vám prehovoriť. Vy máte právo veriť mojim slovám a máte právo im rovnako aj neveriť. A to trošku nadväzuje na ďalšiu tému, ktorej by som sa chcela venovať.

A posledné slová k dnešnému článku, užite si ich: Je fajn robiť si čo chceme, ale ak by sme mohli robiť čo chceme, naša spoločnosť by už dávno neexistovala ;)