Keď si prezerám sociálne siete, pripadám si, akoby som pozerala do tých nevkusných priesvitných kabeliek, kde môžeme vidieť ich kompletný obsah.

Nedávno som pozerala interview mojej obľúbenej speváčky – Billie Eilish. Hovorila tam chvíľu aj o sociálnych sieťach. V tom čase ma to neskutočne inšpirovala a aj vďaka nej vznikol tento článok. Občas potrebujete niečo, čo vás donúti pomenovať a zmaterializovať vaše myšlienky a názory. 

Často totiž premýšľam nad sociálnymi sieťami – bodaj by nie, keď sú súčasťou môjho každodenného života. Keď tak sledujem profily ľudí v mojom okolí, rozmýšľam nad dvoma vecami – založím si taký profil aj ja alebo si ešte viac premažem fotky z môjho už prázdneho profilu? Hovorím o private účtoch. Možno presne neviete o čom hovorím. Daná osoba má dva účty – jeden verejný a jeden súkromný. Na súkromnom potvrdzuje iba ľudí, ktorých pozná. Pridáva tam fotky, na ktoré nie je dvakrát pyšná, ale chce sa o ne podeliť s kamarátmi. Chceme predsa, aby o nás ostatní vedeli, no nie? Chceme predsa, aby vedeli kde sa pohybujeme, čo robíme a s kým sa stretávame. Chceme, aby vedeli čo počúvame, čo si myslíme a čo sme si práve kúpili. Chceme predsa zdieľať každú sekundu nášho života, no nie? Lebo keď niečo neodfotíme a nezdieľame, akoby sa to nestalo, nemám pravdu?

Bohužiaľ, toto je každodenná realita. Instagramy sú plné súkromných účtov, na ktorých sa nachádzajú chúlostivé fotky, ktoré by sa v živote na internet nemali dostať. Ale teraz to robí každý, tak prečo by som nemala aj ja? 

Ja som to tiež chcela robiť. Tiež som si chcela vytvoriť súkromný účet, kde by som pridávala fotky, na ktorých som sama sebou a nemusela sa báť, že mi stojí vlas nakrivo. Pridávala by som tam popisy, za ktoré by som sa nemusela hanbiť a za ktoré by ma nikto neodsúdil. Nemusela by som kontrolovať, či je všetko dokonalé a či je čiarka na správnom mieste alebo či je citát po anglicky napísaný bez chyby. Nemusela by som to kontrolovať ešte päťkrát predtým, než by som to postla.

Ale potom som si uvedomila... kto by ma tam sledoval? Všetci moji blízki ľudia so mnou tie chvíle totiž zažívajú. A ani nemám toľko fotiek, ktoré by som tam dávala. Môj život sa môže javiť ako veľmi nezaujímavý, lebo nemám fotky, kde som nepríčetná. Lebo nemám fotky s fľašou v ruke a s cigaretou v druhej, keď som ešte pod zákonom. Lebo nechodím každý piatok von a lebo sa neriešim s každým chalanov v okolí. Lebo neriešim drámu, do ktorej ma nič nie je a lebo nestrkám nos tam, kde nepatrí.

Lenže môj život je môj a chcem, aby bol len a len môj. Neviem v akej dobe to žijeme, že sa musíme so všetkým zdôveriť internetu. Musíme všetko dať do toho virtuálneho sveta a pomaly si tvoriť úplne nový život, než ten čo žijeme. Prečo viem viac o ľuďoch teraz, keď sa s nimi už nestretávam, než som vedela keď som sa s nimi stretávala? Poviem vám prečo.. lebo naše životy sú transparentné.

„Je taká doba,“ hovorí sa. Ale to znamená, že má každý vedieť vďaka mape na snapchate moju presnú polohu? To znamená, že má každý právo ma vidieť opitú do nepríčetnosti (na mojom účte, kde si to ako sprostá vyvesím a chválim sa tým) ? A okrem toho, je to maximálne strašidelné. Deti si ani neuvedomujú ako im všetko čo dajú von môže ublížiť. Ani si neuvedomujú ako sa vystavujú nebezpečenstvu. A ani si neuvedomujú ako sa odkrývajú. Dokonca si neuvedomujú, že zo seba robia obyčajné produkty. Dobre, možno som sa dala trochu uniesť, ale už ma to unavuje.

Unavuje ma to, ako si o ostatných dokážeme vytvoriť obrázok na základe toho, ako sa prezentujú na sociálnych sieťach. Unavuje ma, že im nedáme šancu spoznať ich a hneď ich odsúdime. Pamätám si, ako som robila presne toto isté. Čítala som si ask.fm profily dievčat, ktoré boli v mojom meste kvázi populárne. Urobila som si na ne názor a potom som ich ohovárala s ďalšími kamarátkami. Nepoznala som ich a v živote som sa s nimi nerozprávala. To som bola ešte pobláznená baba, ktorá nevedela, kam má bežať skôr. Čo ma však najviac udivuje, že o tri roky neskôr sa to stále deje. Ale všetci veľmi dobre vieme, koho chyba to je. Naša.

Viete, keď som si zakladal instagram, chcela som byť ako všetci ostatní. Chcela som sledovať kamarátov, celebrity a pridávať pekné fotky. Takých mám plné priečinky – fotiek, na ktoré som pyšná, na ktorých sa cítim krásne a ktoré rozprávajú príbeh.

A teraz? Teraz pridám fotku, ktorú po troch dňoch vymažem, lebo nie som stotožnená s myšlienkou, že som ako ostatní. Ja som povahovo človek, ktorý sa chce líšiť najviac, ako sa len dá. Lenže robím iba to, s čím som stotožnená a čo v skutočnosti robiť chcem. A nie som veľmi stotožnená s myšlienkou, že ľudia vidia moje fotky, že tie fotky sú vonku, že som transparentná. Milujem svoje súkromie a veľmi si ho vážim, lebo v dnešnej dobe to už nie je samozrejmosť. Ľudia vás totiž poznajú aj keď vás nepoznajú.

Úprimne, neviem ako vy, ale ja mám rada tajomstvo a záhadnosť. Aj keď čítate knihu, chcete všetko spoznávať postupne a začítať sa do deja – nepotrebujete to mať všetko predostreté pred vami ako rozložené karty.

Je to nuda. A ja neznášam nudu. A čo vy?