Greeting from Nicol Marie,

Udalosť posledných dní ma celkom zarazila a asi až natoľko, že mi to nedá nevyjadriť sa. Ako už všetci viete, v sobotu 20. júla sa konal Dúhový Pride a taktiež pochod Hrdí na rodinu.

Ach, myslím, že táto veta hovorí za všetko. Ja osobne som sa nezúčastnila ani na jednej akcii, takže neviem nič z prvej ruky. Dokonca nemám v mojom (mini) kruhu ľudí, o ktorých viem, že sa tam objavili.

No ide mi však o to, že by som sa s vami chcela porozprávať na tému Dúhový Pride, LGBT+ komunita a podobné veci, ktoré táto široká a neustále omieľaná téma zahŕňa. Predovšetkým však o myšlienke, ktorú chce Pride na Slovensku odkázať. A zo všetkého najdôležitejšie je aby ste vedeli, že hovorím o Slovensku.

Musím sa priznať na úvod, že nie som odborník v tomto ohľade a nemám takmer žiadne znalosti, no mám názor. Viem, že to znie veľmi hlúpo, sama som si toho vedomá.. Ako môže mať niekto názor na tému, o ktorej nič nevie?

Vyzývam vás teda, aby ste si zobrali šálku čaju, usadili sa a nechali sa unášať mojimi slovami. Och, a predom vás chcem ešte upozorniť, že tento článok by nemal čítať close minded človek, lebo aj o tebe budem dneska hovoriť:)

Dobre, dobre. Už žiadne upozornenia, len prúd myšlienok, ktoré chcem zachytiť a veľmi jednoducho vám ich podať – prostredníctvom blogu, kde je snáď všetko. Hlavne však zmes mojich myšlienok a postojov, ktoré sa budú čoskoro len hrnúť, toho sa nebojte.

V sobotu sa teda konali tieto dva pochody. Aký bol ich účel? To keby som vedela. Sledovala som tri rôzne televízne stanice, ktoré odvysielali svoje reportáže, prečítala som si článok a videla som niekoľko insta stories. Mám ako takú predstavu o tom, čo sa tam asi dialo.

Najviac som sa však dozvedela z týchto reportáži ohľadom obidvoch pochodov. Lenže ide skôr o to, čo som sa dozvedela o nás ako o národe. Všetkým je veľmi známe, že niektorí Slováci sú ovce. Dovolím si tvrdiť, že minimálne polovica nášho národa sa skladá z ľudí, ktorí slepo nasledujú dav. Tam kam sa pohne istá osoba, pohnem sa aj ja.

To čo vo mne vyvoláva obrovský hnev je to, čo dokážu média spraviť z jednej jednoduchej veci. Dokážu v nej nájsť to, čo ich divák chce a potrebuje. Neviem či môžem menovať stanice, ale urobím to. Dúfam, že ma žalovať nikto nebude. Sledovala som RTVS, TV Markízu a TV JOJ. Samozrejme, tri kultové stanice, ktoré sleduje Slovensko o siedmej hodine večer.

Každá stanica má určitú skupinu divákov, určité vekové kategórie a podľa toho prispôsobuje svoj obsah. Hádajte kto mal najradikálnejšiu reportáž? Samozrejme, že stanica s najväčším dosahom. Tá, ku ktorej má prístup celé Slovensko. Väčšinou starší ľudia, ktorí sú naučení na túto stanicu, ju sledovali. A samozrejme, že im pustili to, čo chceli vidieť. Alebo nechceli? Premávali sa tam ľudia v rôznych farebných kostýmoch, zaujímavým výzorom, neuveriteľných pózach a boli jednoducho iní, ako väčšina.

A potom tu bola reportáž číslo dva o rodine. Úprimne, ak by som ja mala patriť do rodiny, ktorú propagovala táto reportáž a akým spôsobom vykreslila tento pochod, asi by som radšej rýchlo odišla z domu. Prepáčte, ale obklopovať sa ľuďmi, ktorí majú uzavreté zmýšľanie, ľuďmi, ktorí sú ľahko zmanipulovaní a ľuďmi, ktorí sú proti ľudským právam? Ale toto účel nebol, alebo áno? Kto vie.

Lebo ja rozhodne nie. Opakujem, nebola som ani na jednej akcii. Ako môžem vedieť, o čo tam skutočne išlo? Podľa slov Denníka N sa na Pride zúčastnilo desať tisíc ľudí, čo je najrekordnejšia účasť. A na druhom pochode ich bolo niečo okolo päťsto. Dokopy bolo v Bratislave na týchto dvoch akciách desaťtisícpäťsto ľudí. A koľko nás je? Päť miliónov.

Viete kam tým mierim? Ak nie, tak vám to jasne vysvetlím. Ide mi o to, že média sú manipulované. A to je svetový problém, nemusíte sa báť, že inde sa to nedeje. A ako to veľmi rýchlo spozorovať? Stačí si pozrieť reportáže z troch rôznych staníc. Každá to poňala nejako inak a každá ukázala to, čo chcela. Bolo veľmi jasné, na koho stranu sa kto prikláňa. A chcete mi tvrdiť, že ľudia si majú utvoriť správny názor na základe niečoho, kde neboli? Ja som vám sama povedala, že som nebola ani na jednom pochode a nemám právo o tom písať, no aj napriek tomu tu som. A to isté sa týka zvyšku Slovenska. Neboli tam, nezažili to, aj napriek tomu si budú vykrikovať a ukazovať na ľudí. Či už z jednej alebo z druhej strany. Ako si niekto môže vytvoriť názor na základe médií a toho čo videl v reportáži, ktorá opovrhovala LGBT+ komunitou?

Dobre, možno vám došlo, za koho stranu kopem. No nie je to úplne tak. Ak už ste sem prišli, aby ste si prečítali môj osobný názor, tu je. Priamo nepodporujem LGBT+ komunitu. V tomto ohľade som celkom pasívna. Ale taktiež opovrhujem ľuďmi, ktorí sú zaslepení, close minded a nedokážu si vytvoriť vlastný názor. Opovrhujem ľuďmi, ktorí radikálne pretláčajú svoje názory. A do tejto poslednej skupiny radím oba pochody.

Niekedy mi to pripadá, že sa LGBT+ komunita na slovenské pomery príliš predvádza. No je to tak aj v iných krajinách. Ja osobne si myslím, že LGBT+ is taking over the world. Úprimne, je mi to celkom jedno. Každý nech si robí čo chce, však?

Ale nemôžem to mať niektorým našim Slovákom za zlé, že sa boja o budúcnosť rodiny. Oni si totiž myslia, že všetci ľudia, ktorí patria do tejto komunity robia bláznivé kúsky, obliekajú sa bláznivo a sú jednoducho iní. Na druhú stranu, aj hetero človek môže byť bláznivý a obliekať sa výstredne, poprípade robiť hlúposti na verejnosti. Ide o uhol pohľadu a o to, ako je človek tolerantný a otvorený novým veciam. Mne to pripadá, že Slováci nie sú vôbec otvorený tejto myšlienke. A beriem tým väčšinu. Všetci sa boja, nechcú prijať zmenu a trvá im dlhšie, kým si zvyknú. A kvôli takýmto ľuďom, nemajú ostatní práva.

Povedzte mi, kto má právo súdiť, či si pár rovnakého alebo akéhokoľvek pohlavia adoptuje dieťa? Prečo by to bol problém? Prečo by tento typ rodiny bol zlý? A prečo sú rodičia, ktorí sú rôzneho pohlavia velebení? Prečo nikto rovno neschvaľuje tehotenstvo? To by sme sa mali rovno chodiť pýtať politikov a vlády, či môžeme mať my „normálni“ dieťa, no nie?

Ide o to, že je to choré. Odopierať základné ľudské práva. Podľa tejto ideológie by ľudia, ktorí sú inak orientovaní, preoperovaní alebo nebodaj sa cítia, že sú v zlom tele, nemali mať strechu nad hlavou, prívod vody a jedla a nemali by dýchať. Všakže?

Prepáčte mi tie tvrdé slová, ale som nahnevaná. Neskutočne nahnevaná. Ako som spomenula, ja mám vlastný názor, vlastné pohnútky a vidím vlastné veci. V podstate som ešte decko, no decko so zmyslom pre realitu a pochopenie. A chápem obe strany. Avšak v tomto boji sa prikláňam na jednu a určitú stranu.

Lebo ja bojujem za ľudí. A za dobrú vec. Bojujem za rodinu, ktorá bude plná lásky. A to by si mali uvedomiť aj ostatní príslušníci národa a vlády. Na jednu stranu chceme pokrok a oháňame sa novými technológiami a zákonmi, no na druhú stranu sme sto rokov za opicami a nevieme otvoriť svoje mysle, aby sme vytvorili štát, v ktorom sa nám bude lepšie žiť. Budúcnosť národa je v našich rukách, no i tak mi to pripadá, že na tom nikomu nezáleží.