It's You

Môj život sa uberá veľmi dobrým smerom a som za to veľmi šťastná. Som často s mojou rodinou, užívam si spoločne strávený čas s kamarátmi a v škole sa tiež snažím a robím všetko, čo môžem. Vystupujem z komfortnej zóny, robím nové veci, objavujem nepoznané a som pripravená aplikovať do svojho života 5-sekundové pravidlo (hneď ako zistím, čo presne to je).

Môj život vyzerá byť na správnej vlne a hádajte kto za to môže? Ja.

Ale jedna vec mi chýba.. dobre, nie vždy. Nejako som sa naučila byť pokojná, vypúšťať zvláštne a negatívne myšlienky a robiť veci tak, ako ich robiť chcem. Ani sama neviem ako a kedy sa mi to podarilo. Len viem, že v poslednej dobe (od augusta) som nejaká pokojná, žijem prítomnosťou, naplnená a šťastná.

Možno je to tým, že sa snažím žiť  pomaly, prítomne, plne. Snažím sa robiť veci, ktoré ma bavia, som ochotná robiť veci, ktoré ma bavia. Som ochotná spraviť poriadok vo svojom živote a začať podnikať kroky, ktoré ma dovedú tam, kde chcem byť.

Ale občas je tu malý problém. Mám pocit, že sa občas len ženiem za niečím a sama neviem čo to je. Niekedy, keď som v škole si poviem, že och, teším sa na to, keď prídem domov. Alebo v lete som si hovorila, že sa teším na jeseň. A teraz, keď čítam jednu z najlepších kníh, ktoré sa mi dostali pod ruky sa rýchlo ponáhľam a v mysli sa náhlim, aby som ju prečítala najrýchlejšie ako viem, len aby som mohla čítať Harryho Pottera. Lebo Harry Potter je jesenná kniha a mala som ju na pláne túto jeseň.

Lenže plány sa zmenili. Kniha v knižnici bola dlho požičaná. Už dávno som ju mala mať prečítanú. A keď sa takto pozriem na môj knižný plán, vždy si vravím, čo budem čítať ďalej, keď ešte nemám dočítanú knihu. Vždy sa dakam ponáhľam, vždy chcem niečo urobiť, aby som mohla začať robiť dačo druhé a zase dookola.

Prečo?

Viem, že nie som jediná, ktorá to takto má. Bohužiaľ. Tento svet je príliš rýchly. A z akého dôvodu? Kam sa vôbec ponáhľame? Nerozumiem tomu. Chcem všetko spraviť rýchlo, chceme sa rýchlo presunúť na ďalší bod na našom zozname a jednoducho spraviť všetko čo musíme. A potom môžeme ísť spať.

Pociťujem to hlavne ako študent. Musím prísť domov, učiť sa, chvíľu si čítať a ísť spať. Kedy mám čas na seba? Ako na človeka, s ktorým budem tráviť zvyšok svojho života? Možno potom, keď odídem zo školy? Možno potom budem mať čas.. teda ak budem mať čas, keď prídem z práce. Potom budem mať čas, keď moje dieťa vyrastie. Potom budem mať čas, keď moje vnúčatá odídu z návštevy. Možno budem mať čas až po smrti.

Kedy je to sprosté potom, keď nie teraz?

Kedy mám žiť, keď nie teraz? Všetci to stále omieľajú. Žite teraz, žite teraz, žite teraz. Nenáhlite sa dopredu. Ste tu a teraz.

Je to pravda. Nič dôležitejšie som ešte nepočula. Ako mám byť šťastná, keď som jednou nohou v hrobe? Keď neviem žiť v prítomnosti? Keď sa stále niekam ponáhľam?

Celé leto bolo tu.. neviem ako inak to mám opísať. Bola som tu. Nohami pevne na zemi a s hlavou v oblakoch. Neprišla som o žiadne moje sny, o žiadne rozjímanie o nič. Dalo mi to omnoho viac. 

Dalo mi to omnoho viac, než si dokážete predstaviť. Pokoj naplnenia, to prázdne miesto v duši sa zaplnilo. Možno tie roky, čo som čakala znamenie, signál a niečo, čo zaplní miesto v mojej duši... nie je to priateľ, nie je to kamarát, nie som to dokonca ani ja či písanie. Je to všetko. Všetko chýbalo mojej duši.

Prítomnosť je všetko. Prítomnosť je pokoj. Prítomnosť je láska. Prítomnosť som ja. Prítomnosť je šťastie.

Greeting from Nicol Marie,

Deje sa niečo neuveriteľné! A to, že píšem článok načas. Naposledy čo som vydávala Book Talk, tak tuším vyšiel iba jeden, ktorý bol zameraný na jeden mesiac. Každopádne som rada, že teraz sa blogu venujem a otváram ho s láskou, prichádzam s novými nápadmi na články a som odhodlaná sa blogu  venovať častejšie. Neviem prečo, ale vždy keď píšem, napĺňa ma to zvláštnou energiou, ktorá prúdi celým mojim telom a dokáže mi vyčarovať úsmev na tvári.

Ani netuším z akého dôvodu som nevydávala články pravidelnejšie počas posledného roka, čo tento blog mám. Veľmi mi to chýba a celkovo aj moje mladšie roky, keď bol blog jednoducho miesto, kde som sa musela raz za mesiac objaviť. Kde som vypísala všetko čo som mala na srdci a keď som si bola istá, že to aj niekto číta. Tento pocit mi pri tomto blogu trochu chýba. Trochu mi začína chýbať aj celá ta predstava komunity na stránke blog.cz, kde som predsa len poznala nejakých blogerov, blogeri poznali mňa a mali sme sa k sebe ako dostať. No teraz mám pocit, že som uväznená sama na tomto blogu a netuším ako sa z tohto ostrovčeka dostať.

Ale k predmetu dnešného článku poprosím. August je už za nami a ja mám zopár kníh na zozname, ktoré prešli popod moje pomyselné fúzy. Nie je ich však toľko, ako by som chcela. Jednak som nemala toľko chuti na čítanie, ale ani moje pokračovanie dokonalej knižnej série sa mi nedostalo do rúk, lebo slečna alebo slečnoš, ktorý ju mal požičanú z knižnice ju nevrátil. (ale teraz ju už čítam!! A nedokážem sa jej nabažiť.)

Alyson Noel – Kruté leto

Chcela som nejakú knihu, ktorá by zaplnila medzeru medzi druhou a treťou časťou série Červená kráľovná. V tom čase som cestovala na pár dní preč a netušila som, že ju prečítam v priebehu dvoch dní ešte pred výletom. Kniha bola veľmi jednoducho písaná, mala zaujímavú formu, ktorá mi zo začiatku nesedela. Úprimne, stále neviem či sa mi páčila alebo ani nie. Chýbala mi priama reč, opis a nejaký ten.. no pocit, že som v príbehu. Nevedela som sa doň poriadne vžiť, keďže to bola skôr forma denníka. Hlavná postava si písala blog, písala maily, písala pohľadnice a denník. Nikdy tam nebol priamy čas a to čo sa reálne v ten moment dialo. Všetko to bola len forma zápiskov. Ten štýl akým to bolo spracované je veľmi zaujímavé a ešte nikdy som nič podobné nečítala, to musím uznať.

Čo sa postavy týka, zo začiatku mi vadila ale bolo mi jasné, že sa to v priebehu zmení, že sa bude vyvíjať. A musím povedať, že ma veľmi prekvapila, dokonca som si ju obľúbila. No ako sa len dalo, lebo veľmi som sa jej nedokázala priblížiť, keďže mi to celé prišlo také neosobné. Už som myslela, že kniha sa mi nebude vôbec páčiť, ale naozaj, vývoj udalostí bol pekný, príjemný a taký letný. 

Niečo, čo som chcela. A musím sa priznať, aj som plakala. Autorka použila nejaké krásne myšlienky, ktoré si uvedomujem aj ja a celkom ma to zasiahlo. No aj tak knihu hodnotím celkom nízko, ale to len preto, lebo som od nej očakávala viac. 

Hodnotenie: 3/5

Laura Silverman – Leto bez vody

Schválne som si vyberala knihy, ktoré sú o letnej téme. Druhá kniha, po ktorej som počas augusta siahla nebola o ničom inom. Musím sa priznať, že sa mi do nej veľmi nechcelo a jej čítanie som odkladala a predlžovala. Neviem prečo, keďže bola skvelá. Oddychové čítanie pre dievčatá, ktorá sa počas dovolenky nudia – tak by som to zhrnula. Ale zároveň na tej knihe bolo niečo, čo ma donútilo premýšľať. Neviem či to bolo práve tým, že som podobnú situáciu ako hlavná hrdinka zažívala v určitom čase letných prázdnin aj ja sama, alebo má spisovateľka jednoducho skvelý talent nepozorovane vsunúť hlbokú myšlienku do letnej knihy.

Na knihe sa mi páčilo, že bola iná a to hlavne kvôli postavám. Chlapec, ktorý je na obálke vyobrazený s hlavnou postavou má totiž iba jednu ruku. Ešte nikdy som nečítala knihu, ktorá by sa odohrávala v tomto čase a mala hrdinu s takýmto hendikepom. Bolo to niečo iné, niečo čo ma úplne zaskočilo, no nepremýšľala som o tej postave vôbec inak. Neviem, bolo to tak prirodzene vykreslené, až ma to samú prekvapuje. Častokrát som na jeho hendikep zabúdala, ak sa mám priznať. a páčilo sa mi, že hlavná postava k tomu zaujala podobný postoj.

Čo sa týka hlavnej hrdinky – Anise, obľúbila som si ju. Celkom mám rada taký typ postavy, akým bola, no v reálnom živote by ma taká osoba nanajvýš odpudzovala. Teda, aspoň myslím. Ale veľmi sa mi páčilo, ako počas knihy viditeľne rástla a to si na knihách tak veľmi cením, že to je až neuveriteľné. To ma privádza k poslednej myšlienke – ak chcete zažiť letné dobrodružstvo, byť vytrhnutí z vašej komfortnej zóny ako Anise a objavovať nové zákutia svojej osoby a sveta samého, prečítajte si túto knihu. A radím, v lete to má fakt svoje čaro. Možno keď nepôjdete na nejakú dovolenku k moru, siahnite po nej dvakrát tak rýchlo ako keď pôjdete. Nie nadarmo to je Leto bez vody.

Hodnotenie: 4/5

To boli bohužiaľ všetky knihy, čo som za mesiac august prečítala. Veľmi často sa mi nestáva, že prečítam tak málo kníh, ale čo už. Do toho som ešte čítala jednu, ktorú vám možno čoskoro predstavím, ale keďže to nie je fikcia, tak sa do toho po hlave nepúšťam. Každopádne, to by bolo k dnešnému článku všetko a ja si idem ešte užiť zvyšok dňa. Dúfam, že si ho užijete rovnako dobre ako ja! 
Vaša NM

Greeting from Nicol Marie,

Viem, že toto je už druhý článok s názvom Hello September. A to hovorím len o tomto blogu. Na blog.cz sa určite jeden nachádza, možno aj dva, kto vie?

Tento článok je pre mňa už takou tradíciou, lebo je to niečo čo mi otvára nové dvere. Každý jeden september je začiatok niečoho nepoznaného. Je to ako nový rok, ako január pre každého normálneho človeka. Ale tipujem, že každý študent to má rovnako. Január pre nás neznamená nič.

Vždy som to podvedome vedela, no až nedávno som si to plne uvedomila. Môj denník končí leto a nový si zadovážim každý september. Predsavzatia si dávam aj na nový školský rok a teším sa na kopec nových zážitkov. Čo sa týka januára a celkovo reálneho nového roka, nikdy doň nevstupujem s takým nadšením. A teraz si to plne uvedomujem. Takže o rok, vlastne o pár mesiacov si nedám predsavzatie do nového roka, lebo začnem rovno dnes. Už som nad nejakými rozmýšľala, tak prečo ich sem nevypísať? Aby som sa k čomu mohla vrátiť.

Jedno z hlavných predsavzatí, ktoré mám v hlave už dlho a ktoré som tak trochu začala plniť aj v lete, lebo sa nemôžem dočkať je .. vyjsť z komfortnej zóny. Pre mňa je to veľmi dôležité, lebo si pripadám ako v takom nudnom stereotype a to pre mňa, zväčša vzdušné a ohnivé znamenie, nepredstaviteľné. Mám v pláne posunúť svoje hranice, robiť hlúposti a riskovať. Nechať sa unášať prúdom a neriešiť. 

Niekedy až príliš premýšľam čo ma akurát tak spomaľuje. Viac sa chcem spoľahnúť na intuíciu a rozhodovať sa bezhlavo. Som mladá, nespútaná a aj sa tak chcem správať. Samozrejme, žijem sama so sebou už nejaký ten čas a viem čo chcem a čo nie. viete, mám vlastné hranice, ktoré ma ďalej nepustia. Tak si prosím pod tým nepredstavujte, že budem skákať po mužoch alebo chodiť každý večer na nejakú párty a končiť v jarkoch opitá. Ide o to, že chcem popustiť uzdu kreativite, nespútanému živlu, ktorý vo mne je a dokonca mojim ústam. Aj keď si myslím, že som človek, ktorý sa riadi mottom čo na srdci to na jazyku, niekedy sa držím nakrátko. Ale fakt len niekedy, takže aj to opustíme. Samozrejme, v momentoch keď to je možné ;)

V druhom rade, alebo kvázi prvom sa chcem venovať škole. Škola je moja priorita a vždy bola. Teda, samozrejme vzdelanie, lebo na školu mám vlastný názor, ktorý sa snáď čoskoro dozviete ;). Dobre, ale teraz vážne. Idem do ročníka, kde to už nebude hračka a musím sa pripraviť na to, čo bude. Takže tentoraz mám v pláne naozaj použiť rady z môjho minuloročného článku. Lebo hádajte čo som nerobila? Presne tak, neradila sa nimi:) typická ja. Na youtube som našla nejaké zaujímavé videá, ktoré mi ukázali ako sa učiť menej a efektívne. To video asi nebolo až také efektívne, lebo si nepamätám ani jednu radu, ale podstatné je, že sa nimi budem radiť. Teda ak to bude efektívne. Hlavné je, že sa budem učiť z hodiny na hodinu. Venovať učeniu nejaký čas denne a potom nebudem v extrémnom strese, keď bude deň pred testom a ja budem vedieť veľké ..., no veď vy viete čo mám na mysli. Lebo to sa mi reálne deje. Niekedy sa učím deň pred testom a potom nespím požadovaných osem hodín a tak trochu to nedávam – psychicky ani fyzicky. Dobre, ale čo tým chcem povedať? Učiť sa pravidelne, bez stresu a efektívne. A hlavne sa venovať veciam vtedy, keď nie je neskoro.

Čiže sa dostávame k bodu, ktorý sa vzťahuje na všetko – neprokrastinovať.

Učiť sa, učiť sa, učiť sa. Nie len v škole, ale aj mimo nej. Venovať sa témam ktoré ma zaujímajú, jazykom, ktoré chcem vedieť a natlačiť do svojej hlavy toho toľko, koľko sa len zmestí. Ak náhodou neviete, bažím po poznaní a informáciach. To som jednoducho ja, ktorá chce byť vzdelaná, ktorá by chcela minimálne dve vysoké školy a zásobu vedomostí. Lebo to je to, čo ti nikto nevezme.

Ďalej sa chcem venovať blogu a písaniu. Ja viem, ja viem. Omieľam to stále, ale opakovanie je matka múdrosti, však? Chcela by som sa tomu venovať a to veľmi. Je to moja vášeň, som to ja. Takže toľko k tomu. Uvidíme, či sa mi to podarí. Každopádne, kopla ma múza a opäť mám chuť sa tomu venovať. V období, keď som toľko nepísala a nepridávala som nemala vôbec náladu a ani som netušila ako opäť písať. Tak tento môj novonadobudnutý grif si chcem uchovať, takže sa tomu naozaj chcem venovať.

Tráviť čas sama so sebou. Áno, aj toto je jedna požiadavka, ktorá nesmie chýbať na mojom zozname. Chcem sa venovať osobnému rozvoju, regenerácii a pokoju. Žila som v strese a celkovo negatívnom mieste a to len kvôli tomu, že som si to vždy privodila sama. Prečo si teda neprivodiť radosť a pokoj? V podobe meditácie, jógy, športu, rodiny a priateľov. Jednoducho chcem robiť to, čo ma robí šťastnou. A taktiež začať experimentovať v tomto hľadisku. Law of attraction? Intuícia? Meditácia? Psychológia? Zatiaľ neprebádané územia, ktoré na mňa čakajú. A samozrejme, aspoň pár minút pre seba denne, keď budem len premýšľať a tráviť čas sama so sebou. A chcem sa jednoducho viac spoznať, upraviť niektoré veci na sebe a rozvíjať to dobré.

A keď to všetko zhrniem, chcem si užiť šťastný a pokojný rok. Plný nových vecí, nových skúseností, nových ľudí a šťastia.

Dnešná téma je niečo, čo ma dokáže nakopnúť a vystrašiť zároveň. Komfortná zóna. Čo si pod týmto slovným spojením vybavíte vy? Samozrejme okrem obrovského červeného kruhu, ktorý vám doslova kričí, že by ste mali prestať potlačovať svoje hranice.

Komfortná zóna je ako stará panna, ktorá sa neustále mračí a kričí po okoloidúcich zo svojej verandy. Je zviazaná svojimi vlastnými domnienkami a je veľmi nepríjemná. Núti vás zľaknúť sa, keď urobíte niečo, čo je trošku viac odvážne.

Avšak každý má úplne iné priority a iné predstavy o živote. To vám je všetkým už známe, no nie? každý sme iný a každého komfortná zóna zahŕňa niečo iné. Pre niekoho to je naozaj bezpečné miesto, z ktorého vyjde párkrát za život a pre iných je to otrava. Do ktorej skupiny myslíte, že patrím?

Samozrejme, že som ten opovážlivec. Ja si o sebe myslím, že som odvážna. Neviem čím to je, ale niekedy má chuť len tak urobiť nejakú blbosť. Som šialený a veterný element, ktorý je prelietavý a neobsedí na mieste ani päť minút. Niektoré veci, ktoré robím na dennom poriadku mi ani neprídu čudné. Som v takom bode v živote, že mi je jedno čo si o mne ľudia myslia. Som spokojná sama so sebou. Zvonka aj zvnútra (v poslednej dobe mi ani moje nepekné vlastnosti toľko nevadia a tolerujeme sa vzájomne ;) ). Takže ak si na ulici spievam, bez toho aby som to registrovala a okolo mňa idú ľudia, zvládam to celkom v pohode. Alebo ak sa oblečiem ako bezdomovec a považujem to za módne a pekné, je mi jedno čo si o tom ostatní myslia. Ak sa v tom cítim dobre, tak všetko je super. Alebo sa nebojím povedať svoj názor a často vravím to čo mám na srdci.

Nebojím sa vyjadriť svoj názor akýmkoľvek spôsobom, ale to ste si asi všimli. Moje články, kde rozprávam celkom otvorene o tom ako mám problém s určitou skupinou ľudí a ako mám problém s fungovaním našej krajiny a to bola len špička ľadovca. Pripravujem sa otvoriť si hubu pekne dokorán.

No aj napriek tomu mám stále pocit, že ma ostatní budú za to čo robím súdiť. Niektoré dni nie som vôbec odvážna a radšej sa stratím v dave. Je to normálne, keď sa niektoré dni necítim na pestrofarebný outfit, alebo keď sa nemám ako vyjadriť k téme. No čo je horšie je to, že niektoré dni neprehovorím a nedám najavo svoj názor, lebo sa bojím, že ma za to ostatní odsúdia. Alebo neurobím čokoľvek len pre to, že sa bojím odmietnutia. A pritom po tom tak veľmi túžim.

A myslím, že by som to mala zmeniť.

Chcem potlačiť svoje hranice ďalej. Chcem nosiť to čo chcem a to čo ma robí šťastnou. Chcem si obliekať výstredné kúsky a divné kombinácie. Chcem hovoriť svoj názor a kašľať na to, čo si kto myslí. Mám na to právo a ak mám aj náladu a chuť, prečo neprehovoriť? Lebo ľudia, je tu veľký rozdiel medzi tým robiť to čo môžem a robiť to čo chcem.

To, že môžem rozprávať neznamená, že budem. Viem kde sú hranice. Aj keď ich chcem potlačiť, chcem potlačiť len tie svoje. Tam kde končia moje práva, začínajú sa povinnosti voči ostatným osobám. Na to nesmiete zabúdať. Je fajn, že sa cítite skvele keď ste nahí, ale my ostatní sa cítiť skvele nebudeme, ak sa tak ukážete na ulici.

A samozrejme aj povinnosti voči sebe. Keď vás napĺňa urážať druhých ľudí, pohoršovať svet v nepeknom štýle alebo kradnúť, rozbíjať cudzí majetok a robiť bláznivé veci, ktoré vás napĺňajú adrenalínom a vynášajú ďaleko za komfortnú zónu... tak neviem čo sa s vami deje. Sme ľudia a máme sa tolerovať. Nechcem vám nič zakazovať, ale každý by mal mať svoje vlastné štandardy a hranice. Teraz hovorím o morálnych hraniciach. Niekto si ich môže mýliť s komfortnou zónou, no nie je to tak. Viete, narážam napríklad na otázku alkoholu a cigariet. Ak nás niekto ponúka cigaretou či alkoholom a mi to vyslovene nechceme, neznamená to, že keď si to vezmeme, vyjdeme zo svojej komfortnej zóny. Zradíme seba samého a to je najväčšia zrada.

A aby sme sa nepochopili zle... moje článku sú vždy veľmi subjektívne, no v niektorých názoroch sa snažím krotiť. Viem ako internet a názory ľudí na internete ovplyvňujú ostatných. Preto vám niekedy nechcem vravieť, že fajčiť a piť je zlé, aj keď z môjho pohľadu to nie je práve dobrota sveta. 

Nechcem nikomu hovoriť čo má robiť a čo nemá. Nikomu nič neprikazujem a tak by to malo byť. Iba vás chcem naviesť na nejakú cestu a jedine vy mi to môžete dovoliť, lebo takto má fungovať internet. Vy mi máte dovoliť k vám prehovoriť. Vy máte právo veriť mojim slovám a máte právo im rovnako aj neveriť. A to trošku nadväzuje na ďalšiu tému, ktorej by som sa chcela venovať.

A posledné slová k dnešnému článku, užite si ich: Je fajn robiť si čo chceme, ale ak by sme mohli robiť čo chceme, naša spoločnosť by už dávno neexistovala ;)