It's You

Môj život sa uberá veľmi dobrým smerom a som za to veľmi šťastná. Som často s mojou rodinou, užívam si spoločne strávený čas s kamarátmi a v škole sa tiež snažím a robím všetko, čo môžem. Vystupujem z komfortnej zóny, robím nové veci, objavujem nepoznané a som pripravená aplikovať do svojho života 5-sekundové pravidlo (hneď ako zistím, čo presne to je).

Môj život vyzerá byť na správnej vlne a hádajte kto za to môže? Ja.

Ale jedna vec mi chýba.. dobre, nie vždy. Nejako som sa naučila byť pokojná, vypúšťať zvláštne a negatívne myšlienky a robiť veci tak, ako ich robiť chcem. Ani sama neviem ako a kedy sa mi to podarilo. Len viem, že v poslednej dobe (od augusta) som nejaká pokojná, žijem prítomnosťou, naplnená a šťastná.

Možno je to tým, že sa snažím žiť  pomaly, prítomne, plne. Snažím sa robiť veci, ktoré ma bavia, som ochotná robiť veci, ktoré ma bavia. Som ochotná spraviť poriadok vo svojom živote a začať podnikať kroky, ktoré ma dovedú tam, kde chcem byť.

Ale občas je tu malý problém. Mám pocit, že sa občas len ženiem za niečím a sama neviem čo to je. Niekedy, keď som v škole si poviem, že och, teším sa na to, keď prídem domov. Alebo v lete som si hovorila, že sa teším na jeseň. A teraz, keď čítam jednu z najlepších kníh, ktoré sa mi dostali pod ruky sa rýchlo ponáhľam a v mysli sa náhlim, aby som ju prečítala najrýchlejšie ako viem, len aby som mohla čítať Harryho Pottera. Lebo Harry Potter je jesenná kniha a mala som ju na pláne túto jeseň.

Lenže plány sa zmenili. Kniha v knižnici bola dlho požičaná. Už dávno som ju mala mať prečítanú. A keď sa takto pozriem na môj knižný plán, vždy si vravím, čo budem čítať ďalej, keď ešte nemám dočítanú knihu. Vždy sa dakam ponáhľam, vždy chcem niečo urobiť, aby som mohla začať robiť dačo druhé a zase dookola.

Prečo?

Viem, že nie som jediná, ktorá to takto má. Bohužiaľ. Tento svet je príliš rýchly. A z akého dôvodu? Kam sa vôbec ponáhľame? Nerozumiem tomu. Chcem všetko spraviť rýchlo, chceme sa rýchlo presunúť na ďalší bod na našom zozname a jednoducho spraviť všetko čo musíme. A potom môžeme ísť spať.

Pociťujem to hlavne ako študent. Musím prísť domov, učiť sa, chvíľu si čítať a ísť spať. Kedy mám čas na seba? Ako na človeka, s ktorým budem tráviť zvyšok svojho života? Možno potom, keď odídem zo školy? Možno potom budem mať čas.. teda ak budem mať čas, keď prídem z práce. Potom budem mať čas, keď moje dieťa vyrastie. Potom budem mať čas, keď moje vnúčatá odídu z návštevy. Možno budem mať čas až po smrti.

Kedy je to sprosté potom, keď nie teraz?

Kedy mám žiť, keď nie teraz? Všetci to stále omieľajú. Žite teraz, žite teraz, žite teraz. Nenáhlite sa dopredu. Ste tu a teraz.

Je to pravda. Nič dôležitejšie som ešte nepočula. Ako mám byť šťastná, keď som jednou nohou v hrobe? Keď neviem žiť v prítomnosti? Keď sa stále niekam ponáhľam?

Celé leto bolo tu.. neviem ako inak to mám opísať. Bola som tu. Nohami pevne na zemi a s hlavou v oblakoch. Neprišla som o žiadne moje sny, o žiadne rozjímanie o nič. Dalo mi to omnoho viac. 

Dalo mi to omnoho viac, než si dokážete predstaviť. Pokoj naplnenia, to prázdne miesto v duši sa zaplnilo. Možno tie roky, čo som čakala znamenie, signál a niečo, čo zaplní miesto v mojej duši... nie je to priateľ, nie je to kamarát, nie som to dokonca ani ja či písanie. Je to všetko. Všetko chýbalo mojej duši.

Prítomnosť je všetko. Prítomnosť je pokoj. Prítomnosť je láska. Prítomnosť som ja. Prítomnosť je šťastie.

Greeting from Nicol Marie,

Deje sa niečo neuveriteľné! A to, že píšem článok načas. Naposledy čo som vydávala Book Talk, tak tuším vyšiel iba jeden, ktorý bol zameraný na jeden mesiac. Každopádne som rada, že teraz sa blogu venujem a otváram ho s láskou, prichádzam s novými nápadmi na články a som odhodlaná sa blogu  venovať častejšie. Neviem prečo, ale vždy keď píšem, napĺňa ma to zvláštnou energiou, ktorá prúdi celým mojim telom a dokáže mi vyčarovať úsmev na tvári.

Ani netuším z akého dôvodu som nevydávala články pravidelnejšie počas posledného roka, čo tento blog mám. Veľmi mi to chýba a celkovo aj moje mladšie roky, keď bol blog jednoducho miesto, kde som sa musela raz za mesiac objaviť. Kde som vypísala všetko čo som mala na srdci a keď som si bola istá, že to aj niekto číta. Tento pocit mi pri tomto blogu trochu chýba. Trochu mi začína chýbať aj celá ta predstava komunity na stránke blog.cz, kde som predsa len poznala nejakých blogerov, blogeri poznali mňa a mali sme sa k sebe ako dostať. No teraz mám pocit, že som uväznená sama na tomto blogu a netuším ako sa z tohto ostrovčeka dostať.

Ale k predmetu dnešného článku poprosím. August je už za nami a ja mám zopár kníh na zozname, ktoré prešli popod moje pomyselné fúzy. Nie je ich však toľko, ako by som chcela. Jednak som nemala toľko chuti na čítanie, ale ani moje pokračovanie dokonalej knižnej série sa mi nedostalo do rúk, lebo slečna alebo slečnoš, ktorý ju mal požičanú z knižnice ju nevrátil. (ale teraz ju už čítam!! A nedokážem sa jej nabažiť.)

Alyson Noel – Kruté leto

Chcela som nejakú knihu, ktorá by zaplnila medzeru medzi druhou a treťou časťou série Červená kráľovná. V tom čase som cestovala na pár dní preč a netušila som, že ju prečítam v priebehu dvoch dní ešte pred výletom. Kniha bola veľmi jednoducho písaná, mala zaujímavú formu, ktorá mi zo začiatku nesedela. Úprimne, stále neviem či sa mi páčila alebo ani nie. Chýbala mi priama reč, opis a nejaký ten.. no pocit, že som v príbehu. Nevedela som sa doň poriadne vžiť, keďže to bola skôr forma denníka. Hlavná postava si písala blog, písala maily, písala pohľadnice a denník. Nikdy tam nebol priamy čas a to čo sa reálne v ten moment dialo. Všetko to bola len forma zápiskov. Ten štýl akým to bolo spracované je veľmi zaujímavé a ešte nikdy som nič podobné nečítala, to musím uznať.

Čo sa postavy týka, zo začiatku mi vadila ale bolo mi jasné, že sa to v priebehu zmení, že sa bude vyvíjať. A musím povedať, že ma veľmi prekvapila, dokonca som si ju obľúbila. No ako sa len dalo, lebo veľmi som sa jej nedokázala priblížiť, keďže mi to celé prišlo také neosobné. Už som myslela, že kniha sa mi nebude vôbec páčiť, ale naozaj, vývoj udalostí bol pekný, príjemný a taký letný. 

Niečo, čo som chcela. A musím sa priznať, aj som plakala. Autorka použila nejaké krásne myšlienky, ktoré si uvedomujem aj ja a celkom ma to zasiahlo. No aj tak knihu hodnotím celkom nízko, ale to len preto, lebo som od nej očakávala viac. 

Hodnotenie: 3/5

Laura Silverman – Leto bez vody

Schválne som si vyberala knihy, ktoré sú o letnej téme. Druhá kniha, po ktorej som počas augusta siahla nebola o ničom inom. Musím sa priznať, že sa mi do nej veľmi nechcelo a jej čítanie som odkladala a predlžovala. Neviem prečo, keďže bola skvelá. Oddychové čítanie pre dievčatá, ktorá sa počas dovolenky nudia – tak by som to zhrnula. Ale zároveň na tej knihe bolo niečo, čo ma donútilo premýšľať. Neviem či to bolo práve tým, že som podobnú situáciu ako hlavná hrdinka zažívala v určitom čase letných prázdnin aj ja sama, alebo má spisovateľka jednoducho skvelý talent nepozorovane vsunúť hlbokú myšlienku do letnej knihy.

Na knihe sa mi páčilo, že bola iná a to hlavne kvôli postavám. Chlapec, ktorý je na obálke vyobrazený s hlavnou postavou má totiž iba jednu ruku. Ešte nikdy som nečítala knihu, ktorá by sa odohrávala v tomto čase a mala hrdinu s takýmto hendikepom. Bolo to niečo iné, niečo čo ma úplne zaskočilo, no nepremýšľala som o tej postave vôbec inak. Neviem, bolo to tak prirodzene vykreslené, až ma to samú prekvapuje. Častokrát som na jeho hendikep zabúdala, ak sa mám priznať. a páčilo sa mi, že hlavná postava k tomu zaujala podobný postoj.

Čo sa týka hlavnej hrdinky – Anise, obľúbila som si ju. Celkom mám rada taký typ postavy, akým bola, no v reálnom živote by ma taká osoba nanajvýš odpudzovala. Teda, aspoň myslím. Ale veľmi sa mi páčilo, ako počas knihy viditeľne rástla a to si na knihách tak veľmi cením, že to je až neuveriteľné. To ma privádza k poslednej myšlienke – ak chcete zažiť letné dobrodružstvo, byť vytrhnutí z vašej komfortnej zóny ako Anise a objavovať nové zákutia svojej osoby a sveta samého, prečítajte si túto knihu. A radím, v lete to má fakt svoje čaro. Možno keď nepôjdete na nejakú dovolenku k moru, siahnite po nej dvakrát tak rýchlo ako keď pôjdete. Nie nadarmo to je Leto bez vody.

Hodnotenie: 4/5

To boli bohužiaľ všetky knihy, čo som za mesiac august prečítala. Veľmi často sa mi nestáva, že prečítam tak málo kníh, ale čo už. Do toho som ešte čítala jednu, ktorú vám možno čoskoro predstavím, ale keďže to nie je fikcia, tak sa do toho po hlave nepúšťam. Každopádne, to by bolo k dnešnému článku všetko a ja si idem ešte užiť zvyšok dňa. Dúfam, že si ho užijete rovnako dobre ako ja! 
Vaša NM

Greeting from Nicol Marie,

Viem, že toto je už druhý článok s názvom Hello September. A to hovorím len o tomto blogu. Na blog.cz sa určite jeden nachádza, možno aj dva, kto vie?

Tento článok je pre mňa už takou tradíciou, lebo je to niečo čo mi otvára nové dvere. Každý jeden september je začiatok niečoho nepoznaného. Je to ako nový rok, ako január pre každého normálneho človeka. Ale tipujem, že každý študent to má rovnako. Január pre nás neznamená nič.

Vždy som to podvedome vedela, no až nedávno som si to plne uvedomila. Môj denník končí leto a nový si zadovážim každý september. Predsavzatia si dávam aj na nový školský rok a teším sa na kopec nových zážitkov. Čo sa týka januára a celkovo reálneho nového roka, nikdy doň nevstupujem s takým nadšením. A teraz si to plne uvedomujem. Takže o rok, vlastne o pár mesiacov si nedám predsavzatie do nového roka, lebo začnem rovno dnes. Už som nad nejakými rozmýšľala, tak prečo ich sem nevypísať? Aby som sa k čomu mohla vrátiť.

Jedno z hlavných predsavzatí, ktoré mám v hlave už dlho a ktoré som tak trochu začala plniť aj v lete, lebo sa nemôžem dočkať je .. vyjsť z komfortnej zóny. Pre mňa je to veľmi dôležité, lebo si pripadám ako v takom nudnom stereotype a to pre mňa, zväčša vzdušné a ohnivé znamenie, nepredstaviteľné. Mám v pláne posunúť svoje hranice, robiť hlúposti a riskovať. Nechať sa unášať prúdom a neriešiť. 

Niekedy až príliš premýšľam čo ma akurát tak spomaľuje. Viac sa chcem spoľahnúť na intuíciu a rozhodovať sa bezhlavo. Som mladá, nespútaná a aj sa tak chcem správať. Samozrejme, žijem sama so sebou už nejaký ten čas a viem čo chcem a čo nie. viete, mám vlastné hranice, ktoré ma ďalej nepustia. Tak si prosím pod tým nepredstavujte, že budem skákať po mužoch alebo chodiť každý večer na nejakú párty a končiť v jarkoch opitá. Ide o to, že chcem popustiť uzdu kreativite, nespútanému živlu, ktorý vo mne je a dokonca mojim ústam. Aj keď si myslím, že som človek, ktorý sa riadi mottom čo na srdci to na jazyku, niekedy sa držím nakrátko. Ale fakt len niekedy, takže aj to opustíme. Samozrejme, v momentoch keď to je možné ;)

V druhom rade, alebo kvázi prvom sa chcem venovať škole. Škola je moja priorita a vždy bola. Teda, samozrejme vzdelanie, lebo na školu mám vlastný názor, ktorý sa snáď čoskoro dozviete ;). Dobre, ale teraz vážne. Idem do ročníka, kde to už nebude hračka a musím sa pripraviť na to, čo bude. Takže tentoraz mám v pláne naozaj použiť rady z môjho minuloročného článku. Lebo hádajte čo som nerobila? Presne tak, neradila sa nimi:) typická ja. Na youtube som našla nejaké zaujímavé videá, ktoré mi ukázali ako sa učiť menej a efektívne. To video asi nebolo až také efektívne, lebo si nepamätám ani jednu radu, ale podstatné je, že sa nimi budem radiť. Teda ak to bude efektívne. Hlavné je, že sa budem učiť z hodiny na hodinu. Venovať učeniu nejaký čas denne a potom nebudem v extrémnom strese, keď bude deň pred testom a ja budem vedieť veľké ..., no veď vy viete čo mám na mysli. Lebo to sa mi reálne deje. Niekedy sa učím deň pred testom a potom nespím požadovaných osem hodín a tak trochu to nedávam – psychicky ani fyzicky. Dobre, ale čo tým chcem povedať? Učiť sa pravidelne, bez stresu a efektívne. A hlavne sa venovať veciam vtedy, keď nie je neskoro.

Čiže sa dostávame k bodu, ktorý sa vzťahuje na všetko – neprokrastinovať.

Učiť sa, učiť sa, učiť sa. Nie len v škole, ale aj mimo nej. Venovať sa témam ktoré ma zaujímajú, jazykom, ktoré chcem vedieť a natlačiť do svojej hlavy toho toľko, koľko sa len zmestí. Ak náhodou neviete, bažím po poznaní a informáciach. To som jednoducho ja, ktorá chce byť vzdelaná, ktorá by chcela minimálne dve vysoké školy a zásobu vedomostí. Lebo to je to, čo ti nikto nevezme.

Ďalej sa chcem venovať blogu a písaniu. Ja viem, ja viem. Omieľam to stále, ale opakovanie je matka múdrosti, však? Chcela by som sa tomu venovať a to veľmi. Je to moja vášeň, som to ja. Takže toľko k tomu. Uvidíme, či sa mi to podarí. Každopádne, kopla ma múza a opäť mám chuť sa tomu venovať. V období, keď som toľko nepísala a nepridávala som nemala vôbec náladu a ani som netušila ako opäť písať. Tak tento môj novonadobudnutý grif si chcem uchovať, takže sa tomu naozaj chcem venovať.

Tráviť čas sama so sebou. Áno, aj toto je jedna požiadavka, ktorá nesmie chýbať na mojom zozname. Chcem sa venovať osobnému rozvoju, regenerácii a pokoju. Žila som v strese a celkovo negatívnom mieste a to len kvôli tomu, že som si to vždy privodila sama. Prečo si teda neprivodiť radosť a pokoj? V podobe meditácie, jógy, športu, rodiny a priateľov. Jednoducho chcem robiť to, čo ma robí šťastnou. A taktiež začať experimentovať v tomto hľadisku. Law of attraction? Intuícia? Meditácia? Psychológia? Zatiaľ neprebádané územia, ktoré na mňa čakajú. A samozrejme, aspoň pár minút pre seba denne, keď budem len premýšľať a tráviť čas sama so sebou. A chcem sa jednoducho viac spoznať, upraviť niektoré veci na sebe a rozvíjať to dobré.

A keď to všetko zhrniem, chcem si užiť šťastný a pokojný rok. Plný nových vecí, nových skúseností, nových ľudí a šťastia.

Dnešná téma je niečo, čo ma dokáže nakopnúť a vystrašiť zároveň. Komfortná zóna. Čo si pod týmto slovným spojením vybavíte vy? Samozrejme okrem obrovského červeného kruhu, ktorý vám doslova kričí, že by ste mali prestať potlačovať svoje hranice.

Komfortná zóna je ako stará panna, ktorá sa neustále mračí a kričí po okoloidúcich zo svojej verandy. Je zviazaná svojimi vlastnými domnienkami a je veľmi nepríjemná. Núti vás zľaknúť sa, keď urobíte niečo, čo je trošku viac odvážne.

Avšak každý má úplne iné priority a iné predstavy o živote. To vám je všetkým už známe, no nie? každý sme iný a každého komfortná zóna zahŕňa niečo iné. Pre niekoho to je naozaj bezpečné miesto, z ktorého vyjde párkrát za život a pre iných je to otrava. Do ktorej skupiny myslíte, že patrím?

Samozrejme, že som ten opovážlivec. Ja si o sebe myslím, že som odvážna. Neviem čím to je, ale niekedy má chuť len tak urobiť nejakú blbosť. Som šialený a veterný element, ktorý je prelietavý a neobsedí na mieste ani päť minút. Niektoré veci, ktoré robím na dennom poriadku mi ani neprídu čudné. Som v takom bode v živote, že mi je jedno čo si o mne ľudia myslia. Som spokojná sama so sebou. Zvonka aj zvnútra (v poslednej dobe mi ani moje nepekné vlastnosti toľko nevadia a tolerujeme sa vzájomne ;) ). Takže ak si na ulici spievam, bez toho aby som to registrovala a okolo mňa idú ľudia, zvládam to celkom v pohode. Alebo ak sa oblečiem ako bezdomovec a považujem to za módne a pekné, je mi jedno čo si o tom ostatní myslia. Ak sa v tom cítim dobre, tak všetko je super. Alebo sa nebojím povedať svoj názor a často vravím to čo mám na srdci.

Nebojím sa vyjadriť svoj názor akýmkoľvek spôsobom, ale to ste si asi všimli. Moje články, kde rozprávam celkom otvorene o tom ako mám problém s určitou skupinou ľudí a ako mám problém s fungovaním našej krajiny a to bola len špička ľadovca. Pripravujem sa otvoriť si hubu pekne dokorán.

No aj napriek tomu mám stále pocit, že ma ostatní budú za to čo robím súdiť. Niektoré dni nie som vôbec odvážna a radšej sa stratím v dave. Je to normálne, keď sa niektoré dni necítim na pestrofarebný outfit, alebo keď sa nemám ako vyjadriť k téme. No čo je horšie je to, že niektoré dni neprehovorím a nedám najavo svoj názor, lebo sa bojím, že ma za to ostatní odsúdia. Alebo neurobím čokoľvek len pre to, že sa bojím odmietnutia. A pritom po tom tak veľmi túžim.

A myslím, že by som to mala zmeniť.

Chcem potlačiť svoje hranice ďalej. Chcem nosiť to čo chcem a to čo ma robí šťastnou. Chcem si obliekať výstredné kúsky a divné kombinácie. Chcem hovoriť svoj názor a kašľať na to, čo si kto myslí. Mám na to právo a ak mám aj náladu a chuť, prečo neprehovoriť? Lebo ľudia, je tu veľký rozdiel medzi tým robiť to čo môžem a robiť to čo chcem.

To, že môžem rozprávať neznamená, že budem. Viem kde sú hranice. Aj keď ich chcem potlačiť, chcem potlačiť len tie svoje. Tam kde končia moje práva, začínajú sa povinnosti voči ostatným osobám. Na to nesmiete zabúdať. Je fajn, že sa cítite skvele keď ste nahí, ale my ostatní sa cítiť skvele nebudeme, ak sa tak ukážete na ulici.

A samozrejme aj povinnosti voči sebe. Keď vás napĺňa urážať druhých ľudí, pohoršovať svet v nepeknom štýle alebo kradnúť, rozbíjať cudzí majetok a robiť bláznivé veci, ktoré vás napĺňajú adrenalínom a vynášajú ďaleko za komfortnú zónu... tak neviem čo sa s vami deje. Sme ľudia a máme sa tolerovať. Nechcem vám nič zakazovať, ale každý by mal mať svoje vlastné štandardy a hranice. Teraz hovorím o morálnych hraniciach. Niekto si ich môže mýliť s komfortnou zónou, no nie je to tak. Viete, narážam napríklad na otázku alkoholu a cigariet. Ak nás niekto ponúka cigaretou či alkoholom a mi to vyslovene nechceme, neznamená to, že keď si to vezmeme, vyjdeme zo svojej komfortnej zóny. Zradíme seba samého a to je najväčšia zrada.

A aby sme sa nepochopili zle... moje článku sú vždy veľmi subjektívne, no v niektorých názoroch sa snažím krotiť. Viem ako internet a názory ľudí na internete ovplyvňujú ostatných. Preto vám niekedy nechcem vravieť, že fajčiť a piť je zlé, aj keď z môjho pohľadu to nie je práve dobrota sveta. 

Nechcem nikomu hovoriť čo má robiť a čo nemá. Nikomu nič neprikazujem a tak by to malo byť. Iba vás chcem naviesť na nejakú cestu a jedine vy mi to môžete dovoliť, lebo takto má fungovať internet. Vy mi máte dovoliť k vám prehovoriť. Vy máte právo veriť mojim slovám a máte právo im rovnako aj neveriť. A to trošku nadväzuje na ďalšiu tému, ktorej by som sa chcela venovať.

A posledné slová k dnešnému článku, užite si ich: Je fajn robiť si čo chceme, ale ak by sme mohli robiť čo chceme, naša spoločnosť by už dávno neexistovala ;)

Greeting from Nicol Marie,

Ak sa pohybujete na internete a sociálnych sieťach, určite ste zaznamenali tieto dva výrazy. Fast fashion a slow fashion. Nespočetne veľa videí, článkov a príspevkov na túto tému bolo vydaných. Pripojím vám sem pár linkov, aby ste si niečo prečítali a pozreli ak neviete o čo sa jedná. Ja nie som odborník, no niečo málo viem, lebo mám na túto tému napozeraných nespočetne mnoho videí. Dokonca som o tom robila aj školský projekt a pohltilo ma to tak veľmi, že som sa mu venovala s radosťou. Ale tak, tému som si vyberala sama.

Ale aby som vám aj trochu priblížila, o čom dnes chcem hovoriť... Fast fashion je to, čo praktizujú mnohí ľudia na svete. Vlastne väčšina ľudí na svete nakupuje svoje oblečenie v rozsiahlych obchodných reťazcoch, ktoré svoje kolekcie obmieňajú každý týždeň, poprípade dva. Obchody sú premnožené ľuďmi a kúskami, ktoré sú ľahko dostupné, no nie vždy najlacnejšie. Prešli ste sa niekedy po obchode a povedali si, že za obyčajnú blúzku je dvadsať eur priveľa? Alebo že za šaty by ste v živote päťdesiat eur nedali? Och, a podotkla som, že to oblečenie nie je ani značkové? Mnohé obchody ako Zara, H&M, Forever 21 či Bershka sú príkladom fast fashion značiek. Ja osobne som tieto obchody zbožňovala a nechala som tam priveľké množstvo peňazí – a aj to som nakupovala výhradne len v zľavách.

Veľmi nerada investujem peniaze do oblečenia, lebo k nemu nemám až taký vzťah. Kedysi som mala v pláne obliekať sa elegantne. Hádajte koľko mi to vydržalo.. Asi mesiac. Ide o to, že som človek, ktorý veľmi rýchlo mení názory, prelietava z jednej veci na druhú a objavuje či experimentuje. Pre mňa je oblečenie kus látky. A túto myšlienku do mňa zasiala práve fast fashion. Aký význam má tričko, za tri eurá? Je pekné, slúži a pekne sedí. Avšak aký má význam jedno tričko, ktoré mám doma v troch rôznych verziách a z troch rôznych obchodov? Nejde však iba o mňa. Koľkí z vás máte doma oblečenie, ktoré ste si kúpili a nikdy si ho neobliekli? Zbytočne investovali peniaze tam, kde to nebolo nutné? Zbytočne ste kúpili niečo, čo vám nikdy nebolo treba?

Ja som človek, ktorý nenávidí plytvanie. No sama som plytvala snáď všetkým, keď som vo veľkom podporovala fast fashion. Pred rokom či dvoma bola moja víkendová rutina navštívenie obchodného centra. Tam som si buď voľačo kúpila alebo aj nie. Aj napriek tomu, že som bola zbláznená do nakupovania som nikdy nekúpila oblečenie za pôvodnú cenu – ak áno, tak len vo výnimočných prípadoch. Uvedomovala som si už v tom čase, že to oblečenie nie je hodné tých peňazí, ktoré do toho vložím. Aká je pravá hodnota obyčajného bieleho trička, keď je v zľave za dve či tri eurá a firma je stále v zisku? Koho tým podporujete? Viem, to tričko je lacné. Aj ja by som si ho kúpila, veď sú to len tri eurá, no nie?

Ale bohužiaľ, takto to nefunguje. Tie tričká sú mnohokrát nekvalitné, nestoja za tú cenu a nedajbože sú vyrobené v zlých pracovných podmienkach. Fast fashion priemysel je druhý najznečistenejší priemysel na svete. Nielen, že škodíme sami sebe, ale škodíme aj našej planéte. Na výrobu jedného trička sa spotrebuje neskutočné množstvo vody a to hovoríme len o jedinom tričku.

Nechcem však, aby ste si mysleli, že som svätá a že som prestala nakupovať vo fast fashion, lebo to nie je pravda. Úprimne, neviem kedy som si naposledy niečo kúpila vo fast fashion obchode – samozrejme, ak nerátame spodnú bielizeň. A ak som aj niečo kúpila, bolo to niečo nevyhnutné. Niečo, čo nedokážem zohnať niekde inde.

Mám niekoľko dôvodov, prečo nenakupujem vo fast fashion obchodoch ale v second handoch. Áno, nakupujem v second handoch. Nie je to jediná alternatíva slow fashion – tých je mnoho a môžete sa o tom dozvedieť v rôznych videách. Sú to obchody, ktoré majú isté pravidlá a zásady(humánne zachádzanie s pracovníkmi, eco friendly a podobne) či dôverní maloobchodníci, ktorých tvorbu či dovoz poznáte. Mnohé obchody majú iné výrobné podmienky a oblečenie je vyrobené z rôznych recyklovaných materiálov a podobne. Do tohto sa úplne nerozumiem, lebo túto alternatívu zatiaľ nepraktizujem. Alebo si môžete oblečenie šiť vlastnoručne, či ho dokonca prerábať.

Ja som spomenula, že nakupujem v second handoch. A kedy tento trend u mňa nastal?

Keď som bola mladšia, second hand bol označovaný ako obchod pre staré ženy. Ako niečo podradné. Nikdy som nemala v úmysle tam chodiť alebo nakupovať, načo aj? No myslím, že to bolo pred takmer troma rokmi, čo som si tam kúpila prvú vec. Možno to bolo skôr, kto vie? Musím sa priznať, že toto presne neviem. Ale je to už dlhšia doba. Hlavným dôvodom bolo skúsiť niečo nové. Nikdy by mi nenapadlo, že by som tam začala nakupovať pravidelne. Teraz to beriem ako samozrejmosť.

Second hand je pre mňa ako ďalší domov. Dôverne tam poznám rôzne zákutia, každý kúdol prachu :) a aj predavačky. No hlavným dôvodom prečo tam nakupujem nie je zachraňovanie našej planéty. Dokonca si pripadám, že aj napriek tomu, že nakupujem v slow fashion obchode, plytvám viac ako kedysi. Ako je to možné?

Každý má svoje vlastné dôvody a preferencie. Ak chcete nakupovať vo fast fashion obchodoch, lebo vám to príde správne, tak kľudne. Ak chcete nakupovať v second handoch, lebo vám to príde správne, len do toho. Ale jedno si musíme uvedomiť.

Aj ja, tá ktorá podporuje slow fashion a každým dňom si vytvára odstup od fast fashion, som urobila chybu. A to, že som nakupovala veci, ktoré som nepotrebovala. Je jedno, či nakúpite oblečenie v slow fashion obchode, keď princíp je stále rovnaký. Ide o to, ako s oblečením naložíte. Ide o to, či sú vaše pohnútky správne alebo nie. Aj slow fashion dokáže ublížiť. To, že si kúpime veľmi lacné kúsky v second hande, ktoré následne vyhodíme tak, akoby sme vyhodili fast fashion kúsok.. nie je to ten istý princíp?

Fast fashion je masová a zlá, o tom niet čo, ale aj slow fashion môže zaškodiť. Preto chcem povedať jedno. Či fast fashion, alebo slow fashion... stále môžete ublížiť našej planéte. Ak je toto dôvod, pre ktorý chcete nakupovať v slow fashion, musíte si uvedomiť jediné. Akým spôsobom nakladám s peniazmi a oblečením, ktoré mám? Nakupujem nové oblečenie každý týždeň alebo si doprajem jeden či dva kúsky za pol roka či za rok? Ak dokážete šetriť peniaze a miesto v skrini tak, že nakupujete to čo potrebujete a dokonca vám to vydrží aj keď je to z fast fashion obchodu, tak dobre. No dobre, možno to nie je až také skvelé, lebo stále sú tu tie proti, ktorých nie je málo. Napríklad neetická výroba, znečisťovanie prostredia, nekvalitné oblečenie, toxické látky, ktoré sa v oblečení nachádzajú. No myslím si, že toxických látok sa nezbavíme ani v second handoch. Koľko oblečenia sa tam nachádza z H&M? Vidíte, ide len o uhol pohľadu.

Ak naozaj chceme niečo zdravé, bez chyby, niečo lacné a čo nám dlho vydrží, nemali by sme sa obliekať asi vôbec. A to isté s jedlom. Neviem či ste to zachytili, ale je veľká pravdepodobnosť, že našim telom už niekedy prešiel mikroplast. V dnešnej dobe je veľmi ťažké vyhnúť sa niečomu chemickému.

Myslím, že na dnes asi stačilo. Keď si to tak po sebe čítam, vidím, že som iba načrtla niečo málo z každej témy. Ak by som do tohto článku neinvestovala toľko času, asi by som ho ani nevydala a jednoducho vydala viac článkov. No myslím si, že toto je skvelý úvod do takej mini série, na ktorú sa veľmi teším. Dúfam, že ste si teda užili tento článok (ktorý nemá hlavu ani pätu) a že sa vám aspoň trošku páčil!

Greeting from Nicol Marie,

 Po poslednom článku sa cítim trošku blbo, že toto je prvý článok po mojom vyjadrení, ale čo. Stále milujem knihy a tie ma dokonca posúvajú vpred, aby som robila to, čo robím. Aby som sa dokázala odviazať, dokázala posúvať svoje hranice a dokázala ostatným ukázať, čo vo mne drieme. No predovšetkým samej sebe.

Ale aby som zbytočne nezdržovala a nevypisovala zbytočne dlhé úvody, chcem vám predstaviť pár kníh, ktoré som prečítala od apríla až doteraz. Viem, že august ešte stále neskončil, ale neuveriteľná vlna energie mi vraví, že by som to mohla napísať už teraz, no nie? Asi sem však august nezahrniem.

Kerstin Gier - Strieborná kniha snov 3

Začneme teda aprílom, kedy som dokončila sériu Strieborná kniha snov a prečítala som tretí diel. Bolo to fakt na začiatku apríla, takže si v hlave hovorím, že som všetky tri knihy prečítala počas jedného mesiaca. Tie knihy som naozaj prečítala v rekordnom čase na to, že som chodila do školy. Už si nepamätám čo som popísala v poslednom článku, tak ma ospravedlňte keď sa budem opakovať. Tieto knihy som mala na zozname veľmi dlhú dobu a keď som ich konečne začala čítať, bolo to veľmi príjemné. Hlavné postavy mi prirástli k srdcu, dej bol skvelý a spôsob, akým to bolo napísané ma zatiahol do deja ešte viac. Ťažko sa mi hodnotí série, keď si veľmi nepamätám čo sa stalo v ktorej knihe, hlavne po tak dlhom čase. Ale  som si istá, že tá kniha bola skvelá. Zakončila celú sériu a ja som ju mohla zaradiť do rebríčka mojich obľúbených fantasy/sci-fi kníh.

Hodnotenie: 5/5

Jenny Han – P.S. Stále ťa milujem

Predchádzajúci diel som čítala ešte pekne dávno, že som si takmer nič okrem filmovej verzie nepamätala. Pokračovanie som čítala počas Veľkonočných sviatkov a celkom som si ju užila, no nebol to môj šálok kávy. Moja, o niekoľko rokov mladšia, sestra ju však zbožňuje. Usudzujem, že to je teda pre inú vekovú kategóriu, aj keď som to našla v knižnici v dospelom oddelení, ktoré je 15+. Kniha bola písaná veľmi.. oddychovo a voľne. Naozaj to bol taký román, ktorý si užijete, keď si chcete oddýchnuť a nič iné nerobiť. Ja som si to úprimne nevychutnávala tak, ako som chcela a miestami ma vážne nebavila. No druhá kniha sa mi veľmi páčila po obsahovej stránke. Objavila sa tam nová postava, ktorá sa ostatným možno nepáčila, no ja som ju zbožňovala. Vďaka nej sa dej zamotával a vzťahy takisto. Ale hovorím, ak ste viac na sladké tínedžerské romány, napísané oddychovou formou, je to niečo pre vás. Možno taký letný román? Ale musím povedať, že tie knihy mali aj akúsi hlavnú myšlienku, že to nebolo len romantické a presladené klišé. Veľmi sa mi tie myšlienky páčili. Viete čo? Kniha bola fakt pekná, ale že by som ju označila za najlepšie diela, ktoré som kedy prečítala? To asi nie.

Hodnotenie: 4/5

Jenny Han – Navždy tvoja Lara Jean

Hehe, áno pokračovanie som musela hneď čítať. Pokračovanie bolo stále o tom istom, no zároveň aj nie. riešili sa tam iné problémy, skôr vnútroný svet Lary Jean ako okolie a to sa mi páčilo. Avšak Lara Jean nebola tá filmová Lara Jean, čo ma v mnohých ohľadoch mrzelo. To isté sa týka aj Kitty alebo Margot. (Spoiler: Neviem prečo, ale Margot bola jedna z mojich najmenej obľúbených postáv. Nejako mi nesedela a niečím vo mne vyvoláva odpor. Tak ma zaujíma, či to máte podobne, ak ste to čítali.)

Ale veľmi sa mi páčilo ako to celé autorka zakončila a dokonca som si aj trochu poplakala, čo som vôbec nečakala. Tým, že tie knihy mi ničím neprirástli srdcu som sa dokonca aj čudovala, že mi tečú slzy po tvári. No stálo to za to, ten koniec bol fakt emočne nabitý.

Hodnotenie: 3.5/5

Kiera Cass – Selekcia

Och áno. Už rok alebo aj viac som mala túto knihu poznačenú, že o nej musím napísať článok. Neuveriteľne dlho som sa na to chystala, no potom som to vzdala. A nebudem klamať, lebo ani teraz sa to nechystám napísať. Akosi ma nebaví písať celý článok dedikovaný jednej knihe, lebo nikdy neviem čo tam napísať, aby to nebolo hlúpo spracované a aby som neprezradila veľa. A presne z toho dôvodu píšem Book Talk, kde napíšem knihy, ktoré som prečítala a podám vám ich ako tipy, nie rozbor.

Ale ku knihe. Tentoraz to bol rerading, alebo opätovné čítanie. Selekciu som si vybrala z toho dôvodu, že to v tom čase, ako som čítala knihy od Jenny Han, čítala moja sestra. Akosi ma to inšpirovalo k tomu, aby som si to prečítala. A tak som opäť čítala Selekciu. Úprimne, tento zážitok sa mi veľmi páčil. Veľmi nečítam knihy, ktoré som už raz prečítala. Urobila som to iba párkrát.

No neľutujem, že som si Selekciu prečítala ešte raz. Selekcia je jedna z tých kníh, ktoré sú skvelé, chytia a nepustia a sú plné romantiky no v tomto prípade aj štipkou sci-fi. Táto knižná séria má päť kníh plus dodatok, ktorý som ešte neprečítala (ani prvý raz som ho nečítala) tak uvidíme, kedy sa k nemu dostanem. Možno pri treťom rereadingu, haha. A ja som si povedala, že tých päť kníh musím za mesiac máj prečítať. Túto knihu som začala čítať až v polovici mája a poďme sa spoločne pozrieť, či sa mi to podarilo. Och a áno, táto kniha je jedna z najlepších z tejto série.

Hodnotenie: 5/5

Kiera Cass - Elita

Druhý diel série som prečítala za jeden deň. Tak ma pohltil, že som ho prečítala za rekordný čas! Elita nebola mojou favoritkou ani prvý raz, tak to v krátkosti zhodnotím. Celá séria je úžasná a knihy sú skvelé, no v porovnaní s ostatnými je Elita slabší odvar. Postavy boli podľa mňa také isté ako v prvom diely, vystupovali rovnako nezaznamenala som nejaký rast a dej bol stále o tom istom. No America bola jediná postava, ktorá sa vyvíjala. Teda, moc si toho nepamätám, ale najviac si pamätám Americinu rozbúrenú hlavu.

Hodnotenie: 4/5

Kiera Cass – Prvá

O jo jój! Prvá je jedna z mojich najobľúbenejších kníh a neviem sa rozhodnúť či je prvá, alebo druhá. Prvá bola vyvrcholením celej tejto prvej polovice série. Plná zvratov, hádok, kriku a plaču. Rýchlo uzatvorených záverov a krízy. Koniec som si prečítala aspoň trikrát a nedokázala som sa vynačítať ak to tak môžem povedať. Veľmi krásna kniha, naozaj!

Hodnotenie: 5/5

Kiera Cass – Následníčka

Očividne som nestihla všetkých päť kníh prečítať v priebehu pätnásť dní (nie, že by som si to reálne myslela, keď som si prehodnotila svoje možnosti) a tak som dočítala Následníčku a Korunu v júni.

Následníčka je voľným pokračovaním, keďže je to o inej osobe ako boli predchádzajúce tri knihy. Veľmi sa mi páčila tá kniha, ale hlavná postava mi liezla na nervy viac, ako prvýkrát, čo som knihy čítala. Ale aj tak sa mi kniha veľmi páčila, lebo mi ukázala život postavy z inej perspektívy, úplne inú postavu a nadviazala na predchádzajúce diely. Takýto typ kníh mám rada, ani neviem prečo. Je to niečo zaujímavejšie ako obyčajné pokračovanie, ktoré už nie je také skvelé, ako boli prvé knihy. Viete čo tým myslím? Niekedy sa netreba snažiť príliš.

Hodnotenie: 4/5

Kiera Cass – Koruna

Toto je tá kniha, ktorá sa bije s Prvou o prvé miesto. Veľmi, a ešte raz to zopakujem, veľmi sa mi páčila. Hlavná postava sa vyvíjala, robila nové kroky, iné rozhodnutia, spoznávala nepoznané a stávala sa novým človekom. To je to, čo na knihách zakaždým ocením a .. och. Jedným slovom úžasné.

Hodnotenie: 5/5

Anna Todd – After

Och áno, aj ja som podľahla tomuto fenoménu. Na filme som bola dvakrát v kine a ešte raz som ho videla doma. Zamilovala som sa do neho a ani sama neviem prečo. Nie je to nič prevratné, dokonalosť svetových formátov a kinematografie. Len je to prosto.. milé, romantické a plné klišé, ktorého v živote mladého dievčaťa nie je dosť.

Čo ma prekvapilo bolo, že film bol o dosť odlišný od filmu. Ten bol skôr sladký a romantický, no kniha bola drsná, plná reality no zároveň utópie. Klamstiev, intríg, zahrávania sa s ohňom a samozrejme naivitou. Hlavné postavy mi prirástli k srdcu a knihu som prečítala veľmi rýchlo na to, aká bola hrubá.

Najviac sa mi na tom však páčil ten príbeh. Anna Todd, spisovateľka z wattpadu, dostala príležitosť vydať knihu a natočiť podľa nej film. To je sen každého amaterského spisovateľa a ja nie som výnimkou. Je to neuveriteľné a takmer neskutočné. A hreje ma to pri srdci. Niečo na tom mi dodáva nádej. Síce nebudem spisovateľka jej formátu, zatiaľ s tým čo mám, ale kto vie? Možno v budúcnosti predsa len.. mám toľko možností a toľko ciest, ktorými sa môžem vydať. Kto vie? Možno aj ja budem mať jedného dňa svoj film.

Hodnotenie: 5/5

Victoria Aveyard – Červená kráľovná

A ha ha, a toto je perla celého článku. Prosím pekne. Jedna z najlepších kníh, aké som v živote čítala. Toto je opäť rereading, na ktorý som sa tešila mesiace. Prvýkrát čo som knihy čítala som prečítala len prvé dve zo série, ktorá má štyri knihy a posledné dve sú pekne hrubé. Nedokážete si ani predstaviť aké pocity to vo mne vyvoláva, keď uvažujem nad tým, že čoskoro budem pokračovanie, ktoré som ešte ani raz nevidela, dostanem do rúk a budem sa doň môcť ponoriť. Bude to ako nebo.

Keď som túto knihu opäť čítala, bola som trochu zúfalá, lebo ma veľmi.. sklamala? Skôr to, že som si nevedela predstaviť miesta tak, ako som si to predstavila prvýkrát. Všetko bolo zrazu inak, všetko čo som si pamätala bolo iné. Pri Selekcii som tento problém nemala. Palác, miestnosti a postavy. Všetko vyzeralo rovnako. No tu? Mala som problémy si vybaviť miesta, dej.. opis mi totiž akosi nesedel. A jedna vec ma mrzela a to bol vzťah medzi hlavnou postavou a ďalšou postavou, ktorý bol v druhej knihe veľmi dôležitý. Nebol tak ukázaný a nebola prikladaná taká dôležitosť, ako v druhej knihe, čo ma veľmi prekvapilo.

A čo sa týka hlavnej postavy? Och, Mare Barrow, milujem ju! Stopercentne si ju zamilujete aj vy, je to jedna z najsilnejších postáv, aké som kedy spoznala. A hlavne kvôli tomu, ako k veciam pristupuje a ako premýšľa. Niečo na nej na mňa pôsobí ako balzám na dušu.

Hodnotenie: 5/5

Victoria Aveyard – Sklenený meč

Pokračovanie, po ktorom som hneď v momente, čo som knihu dočítala, siahla. Zamilovala som sa doň ešte viac ako do prvej knihy. Aj napriek tomu, že niektorí vravia, že sa im tento diel nepáčil tak ako ten prvý, ja ho milujem. Pamätala som si dejovú líniu, ale nie tak ako pri prvom diely a viac som si užila zážitok z čítania. Mimochodom, knihy som čítala presne rok dozadu, takto v lete.

Mare Barrow trošku začala vystrkovať rožky a to sa mnohým čitateľom nepáčilo, no mne sa to z nejakého dôvodu veľmi páčilo. V niektorých myšlienkových pochodoch som sa našla a niektoré myšlienky ma zarazili tak hlboko, lebo občas mám presne rovnaké. Síce sa trochu priveľmi ľutovala, ale nečudujem sa jej. Uvidíme ako si počne v ďalšej knihe, na ktorú sa neuveriteľne teším, až mi motýle lietajú v bruchu.

Hodnotenie: 6/5

Som veľmi rada, že som mohla tento nekonečný článok ukončiť touto knihou a som zvedavá, čo prečítam budúci mesiac, resp. tento, lebo sa to často mení a knihy si mnohokrát vyberám veľmi spontánne. Ak máte nejaké tipy na knihy, tak píšte, píšte, píšte! Dúfam, že sa čoskoro vidíme pri ďalšom Book Talku, z ktorého si snáď zoberiete nejaké rady na knihy. Vaša Nicol Marie.

Greeting from Nicol Marie,

po dlhej dobe sa vám opäť ozývam. Tentoraz to bude life update článok, ktorý však už dlho nevyšiel. Úprimne premýšľam nad tým, že by som z mesačného článku mohla urobiť sezónny, čo vy na to? Ale tak, kto vie. Povedala som si, že by som chcela pridávať články na blog častejšie a možno aj reálne začať s vydávaním článkov každý týždeň.

Pamätám si totiž na tie časy, keď som bola mladšia a cítila som sa veľmi výnimočne, keď som písala na blog. Jednoducho som si sadla za notebook, napísala zopár viet a postla to na internet. Teraz, keď nad tým rozmýšľam, už niekoľko rokov som otvorená kniha, ktorá vyjadruje svoje pocity na internetovej stránka. Príde vám to neuveriteľné? Lebo mne tiež. Čo ma však mrzí je tá vec, že to nikto nečíta. V dnešnej dobe je svet plný youtube videí, podcastov, instagramových postov a podobných vecí.

Komu sa chce čítať dlhý článok? Mne by sa tiež nechcelo. Mrzí ma to, lebo slová sú jediný spôsob akým sa dokážem najlepšie vyjadriť. A spomenula som, že sú to písané slová? Nie? No tak už viete. 

Bola by som rada, keby viac ľudí čítalo hlúposti, ktoré píšem a niečo si z toho reálne aj zobrali. Ako je možné, že ostatné blogy sú čítané? Len môj nie? Rozmýšľala som nad mnohými spôsobmi ako ho zviditeľniť. Písať komentáre na cudzie blogy, písať na blog.cz články na tému týždňa a podobne. 

Dokonca som si urobila instagramový účet, na ktorý som doteraz nevedela čo pridávať. Čo relevantné, čo sa reálne hodí k obsahu čo píšem by som tak pridávala? Netuším. Tak som z neho jednoducho urobila účet s fashion inšpiráciou, lebo nič iné mi neprišlo na rozum. Nič iné totiž nevyjadruje to kým som, okrem mojich vlastných fotiek, ktoré nemám záujem postovať, lebo prosto lebo. Momentálne mojou prioritou nie je ukazovať to, ako žijem. Ja o tom chcem iba písať, ukazovať vám čo si myslím a čo chcem.

Som tínedžer, ktorý je ambiciózny no na druhú stranu vôbec netuší čo v živote chce. Okej, to by som klamala, keby som to povedala. Viem čo chcem a idem si za tým. A viem čo nechcem. A byť ďalším influencerom na youtube a instagrame z mnoha? To fakt nie.

Ale príde mi veľmi ťažké preraziť v dnešnej dobe. Čo je kľúč k úspechu? Vystavovať svoju tvár a telo? To tiež nie je úplná pravda, lebo je mnoho ľudí, ktorí sa týmto môžu živiť a nikoho ich instagram či blog nezaujíma. Tak čo potom ľudia chcú? Je to pravda?

Lebo to vám s radosťou naservírujem, no v prvom rade by som ju chcela poznať aj ja. Čo tak, keby som urobila taký menší experiment a snažila sa presadiť pravdou? Nefalšovanou pravdou o svete, v ktorom žijeme.

Dnešná doba je plná lží a klamstiev, ktoré by bolo vhodné odhaliť. Stopercentne je tu nemalé množstvo ľudí, ktorí sú inteligentní a vedia si sami domyslieť, že niečo tu nehrá, ale čo ten zvyšok? Možno je odo mňa trochu opovážlivé vypúšťať tieto slová do sveta, ale úprimne, je mi to jedno. Vidíte? Takto to funguje. Nebudem vám hovoriť pravdu o svete, ktorý nepoznám a budem sa to snažiť obmedziť. A predsa len som iba človek, ktorý po prvé nevie všetko a po druhé je omylný.

Ale budem sa snažiť hovoriť svoju pravdu, svoje názory a svoje pohľady. A toto isté robia aj ostatní, no nie? Hovoria to, čo vidia oni. Lebo myslenie je subjektívne, no ďalšia pravda je, že v dnešnej dobe už nie. Lebo ľudia sú ovce.

Peace ľudia, dnešní článok je trošku zvláštny. Neviem čo ma dohnalo k tomu, aby som napísala to, čo som napísala, ale očividne nejaký vnútorný pocit. Som zvedavá ako moje hovorenie pravdy pôjde ďalej a dúfam, že tentoraz sa mi to podarí. Vraví sa, že s pravdou nič nepokazíš, no nie? Bohužiaľ, myslím, že toho pokazím dosť. Love ya!

Greeting from Nicol Marie,

Udalosť posledných dní ma celkom zarazila a asi až natoľko, že mi to nedá nevyjadriť sa. Ako už všetci viete, v sobotu 20. júla sa konal Dúhový Pride a taktiež pochod Hrdí na rodinu.

Ach, myslím, že táto veta hovorí za všetko. Ja osobne som sa nezúčastnila ani na jednej akcii, takže neviem nič z prvej ruky. Dokonca nemám v mojom (mini) kruhu ľudí, o ktorých viem, že sa tam objavili.

No ide mi však o to, že by som sa s vami chcela porozprávať na tému Dúhový Pride, LGBT+ komunita a podobné veci, ktoré táto široká a neustále omieľaná téma zahŕňa. Predovšetkým však o myšlienke, ktorú chce Pride na Slovensku odkázať. A zo všetkého najdôležitejšie je aby ste vedeli, že hovorím o Slovensku.

Musím sa priznať na úvod, že nie som odborník v tomto ohľade a nemám takmer žiadne znalosti, no mám názor. Viem, že to znie veľmi hlúpo, sama som si toho vedomá.. Ako môže mať niekto názor na tému, o ktorej nič nevie?

Vyzývam vás teda, aby ste si zobrali šálku čaju, usadili sa a nechali sa unášať mojimi slovami. Och, a predom vás chcem ešte upozorniť, že tento článok by nemal čítať close minded človek, lebo aj o tebe budem dneska hovoriť:)

Dobre, dobre. Už žiadne upozornenia, len prúd myšlienok, ktoré chcem zachytiť a veľmi jednoducho vám ich podať – prostredníctvom blogu, kde je snáď všetko. Hlavne však zmes mojich myšlienok a postojov, ktoré sa budú čoskoro len hrnúť, toho sa nebojte.

V sobotu sa teda konali tieto dva pochody. Aký bol ich účel? To keby som vedela. Sledovala som tri rôzne televízne stanice, ktoré odvysielali svoje reportáže, prečítala som si článok a videla som niekoľko insta stories. Mám ako takú predstavu o tom, čo sa tam asi dialo.

Najviac som sa však dozvedela z týchto reportáži ohľadom obidvoch pochodov. Lenže ide skôr o to, čo som sa dozvedela o nás ako o národe. Všetkým je veľmi známe, že niektorí Slováci sú ovce. Dovolím si tvrdiť, že minimálne polovica nášho národa sa skladá z ľudí, ktorí slepo nasledujú dav. Tam kam sa pohne istá osoba, pohnem sa aj ja.

To čo vo mne vyvoláva obrovský hnev je to, čo dokážu média spraviť z jednej jednoduchej veci. Dokážu v nej nájsť to, čo ich divák chce a potrebuje. Neviem či môžem menovať stanice, ale urobím to. Dúfam, že ma žalovať nikto nebude. Sledovala som RTVS, TV Markízu a TV JOJ. Samozrejme, tri kultové stanice, ktoré sleduje Slovensko o siedmej hodine večer.

Každá stanica má určitú skupinu divákov, určité vekové kategórie a podľa toho prispôsobuje svoj obsah. Hádajte kto mal najradikálnejšiu reportáž? Samozrejme, že stanica s najväčším dosahom. Tá, ku ktorej má prístup celé Slovensko. Väčšinou starší ľudia, ktorí sú naučení na túto stanicu, ju sledovali. A samozrejme, že im pustili to, čo chceli vidieť. Alebo nechceli? Premávali sa tam ľudia v rôznych farebných kostýmoch, zaujímavým výzorom, neuveriteľných pózach a boli jednoducho iní, ako väčšina.

A potom tu bola reportáž číslo dva o rodine. Úprimne, ak by som ja mala patriť do rodiny, ktorú propagovala táto reportáž a akým spôsobom vykreslila tento pochod, asi by som radšej rýchlo odišla z domu. Prepáčte, ale obklopovať sa ľuďmi, ktorí majú uzavreté zmýšľanie, ľuďmi, ktorí sú ľahko zmanipulovaní a ľuďmi, ktorí sú proti ľudským právam? Ale toto účel nebol, alebo áno? Kto vie.

Lebo ja rozhodne nie. Opakujem, nebola som ani na jednej akcii. Ako môžem vedieť, o čo tam skutočne išlo? Podľa slov Denníka N sa na Pride zúčastnilo desať tisíc ľudí, čo je najrekordnejšia účasť. A na druhom pochode ich bolo niečo okolo päťsto. Dokopy bolo v Bratislave na týchto dvoch akciách desaťtisícpäťsto ľudí. A koľko nás je? Päť miliónov.

Viete kam tým mierim? Ak nie, tak vám to jasne vysvetlím. Ide mi o to, že média sú manipulované. A to je svetový problém, nemusíte sa báť, že inde sa to nedeje. A ako to veľmi rýchlo spozorovať? Stačí si pozrieť reportáže z troch rôznych staníc. Každá to poňala nejako inak a každá ukázala to, čo chcela. Bolo veľmi jasné, na koho stranu sa kto prikláňa. A chcete mi tvrdiť, že ľudia si majú utvoriť správny názor na základe niečoho, kde neboli? Ja som vám sama povedala, že som nebola ani na jednom pochode a nemám právo o tom písať, no aj napriek tomu tu som. A to isté sa týka zvyšku Slovenska. Neboli tam, nezažili to, aj napriek tomu si budú vykrikovať a ukazovať na ľudí. Či už z jednej alebo z druhej strany. Ako si niekto môže vytvoriť názor na základe médií a toho čo videl v reportáži, ktorá opovrhovala LGBT+ komunitou?

Dobre, možno vám došlo, za koho stranu kopem. No nie je to úplne tak. Ak už ste sem prišli, aby ste si prečítali môj osobný názor, tu je. Priamo nepodporujem LGBT+ komunitu. V tomto ohľade som celkom pasívna. Ale taktiež opovrhujem ľuďmi, ktorí sú zaslepení, close minded a nedokážu si vytvoriť vlastný názor. Opovrhujem ľuďmi, ktorí radikálne pretláčajú svoje názory. A do tejto poslednej skupiny radím oba pochody.

Niekedy mi to pripadá, že sa LGBT+ komunita na slovenské pomery príliš predvádza. No je to tak aj v iných krajinách. Ja osobne si myslím, že LGBT+ is taking over the world. Úprimne, je mi to celkom jedno. Každý nech si robí čo chce, však?

Ale nemôžem to mať niektorým našim Slovákom za zlé, že sa boja o budúcnosť rodiny. Oni si totiž myslia, že všetci ľudia, ktorí patria do tejto komunity robia bláznivé kúsky, obliekajú sa bláznivo a sú jednoducho iní. Na druhú stranu, aj hetero človek môže byť bláznivý a obliekať sa výstredne, poprípade robiť hlúposti na verejnosti. Ide o uhol pohľadu a o to, ako je človek tolerantný a otvorený novým veciam. Mne to pripadá, že Slováci nie sú vôbec otvorený tejto myšlienke. A beriem tým väčšinu. Všetci sa boja, nechcú prijať zmenu a trvá im dlhšie, kým si zvyknú. A kvôli takýmto ľuďom, nemajú ostatní práva.

Povedzte mi, kto má právo súdiť, či si pár rovnakého alebo akéhokoľvek pohlavia adoptuje dieťa? Prečo by to bol problém? Prečo by tento typ rodiny bol zlý? A prečo sú rodičia, ktorí sú rôzneho pohlavia velebení? Prečo nikto rovno neschvaľuje tehotenstvo? To by sme sa mali rovno chodiť pýtať politikov a vlády, či môžeme mať my „normálni“ dieťa, no nie?

Ide o to, že je to choré. Odopierať základné ľudské práva. Podľa tejto ideológie by ľudia, ktorí sú inak orientovaní, preoperovaní alebo nebodaj sa cítia, že sú v zlom tele, nemali mať strechu nad hlavou, prívod vody a jedla a nemali by dýchať. Všakže?

Prepáčte mi tie tvrdé slová, ale som nahnevaná. Neskutočne nahnevaná. Ako som spomenula, ja mám vlastný názor, vlastné pohnútky a vidím vlastné veci. V podstate som ešte decko, no decko so zmyslom pre realitu a pochopenie. A chápem obe strany. Avšak v tomto boji sa prikláňam na jednu a určitú stranu.

Lebo ja bojujem za ľudí. A za dobrú vec. Bojujem za rodinu, ktorá bude plná lásky. A to by si mali uvedomiť aj ostatní príslušníci národa a vlády. Na jednu stranu chceme pokrok a oháňame sa novými technológiami a zákonmi, no na druhú stranu sme sto rokov za opicami a nevieme otvoriť svoje mysle, aby sme vytvorili štát, v ktorom sa nám bude lepšie žiť. Budúcnosť národa je v našich rukách, no i tak mi to pripadá, že na tom nikomu nezáleží.

Greeting from Nicol Marie

Som tu s novým článkom aj s novým oficiálnym pozdravom. Celkom sa teším, že vám opäť niečo napíšem. Ani si nepamätám, kedy to bolo naposledy. Každopádne.. pred dvoma dňami bol prvý letný deň. Tieto dni mi prídu niečím veľmi výnimočné. Vždy si s nimi spájam blog a takú pomyselnú symboliku. Patria medzi rôzne medzníky, ktoré mám stanovené počas roka a ktoré pre mňa niečo znamenajú.

A čo symbolizuje tento prvý letný deň?

Tak sa to aspoň hovorí, nie je tak? Niekedy sa zmeny desíme a inokedy ju vítame s otvorenou náručou. Ja som človek, ktorého život, názory a postoje sa menia každou minútou. Ustavične sa vyvíjam a som ovplyvňovaná okolím. Som človek s otvorenou mysľou a rada počúvam názory druhých, vďaka ktorým dokážem formovať aj tie svoje. To však neznamená, že vždy musím súhlasiť.

Avšak čo je ťažšie, než prijať tézu niekoho iného, je prijať tézu nášho druhého ja.

Asi sa teraz pýtate, o čom točím. Bodaj by som to vedela aj ja sama. A v tom je ten problém.

V minulosti, konkrétne pred štyrmi rokmi, som si založila blog b4edl. Táto skratka pre blog for everyday life mi prišla veľmi originálna a skvelá. Blogov som predtým mala mnoho. Vždy som používala nejakú prezývku. Raz som bola Mia, inokedy Diana alebo Lola. V posledných rokoch som používala prezývku Lily. Pod ňou ma poznáte aj vy. Lily, lily_46... čo si vyberiete. Stále som to ja.

A budem to ja aj s inou prezývkou. A to je tá zmena, o ktorej som rozprávala. Ak si pamätáte na čas, keď som prestala písať na blog.cz a na rok sa stiahla, veľmi dobre viete, že som si založila nový blog.

 

Tento blog je zrušený už nejaký piatok, ale meno, ktoré som si na ňom vytvorila, mi zostalo. Prirástlo mi k srdcu a dlho som rozmýšľala, čo mám robiť. Môj pôvodný plán bol, že zostanem pod menom Lily a tá druhá prezývka bude iná osoba. Lenže za ten čas, čo píšem, som si vytvorila nespočetné množstvo identít. Každý jeden blog, každý jeden profil mal iné meno. Na čo to všetko bolo dobré? To teda neviem. No jedným som si istá.

Nemienim sa skrývať pod sto prezývkami. Chcem len jednu. Jednu, ktorá má v mojom srdci špeciálne miesto. Jedna, ktorá znie správne. Jednu, ktorú keď začujem, budem vedieť, že sa hovorí o mne. Pod týmto menom chcem písať všetko. Moje názory, moje myšlienky, moje príbehy a výplody fantázie.

Verím, že si na to zvyknete. Snáď sa do tejto prezývky zamilujete tak ako ja. Vlastne.. nemôžem to dlhšie nazývať prezývka. Toto je umelecké meno. Toto som ja.

S pozdravom, Nicol Marie.

po nejakej odmlke som späť aj s novým článkom, ktorý bol neskutočne dlho odkladaný. Posledný Book Talk som totiž vydala v decembri!

Posledný rok 2018 som toho vôbec veľa nenačítala, čo ma úprimne mrzí, ale očividne som mala iné veci na práci. Či to už bola škola alebo seriály. V poslednej dobe som si však povedala, že svoj voľný čas sústredím na knihy a nie seriály. A tak to aj naozaj vyzerá. Jediný seriál, ktorý teraz pozerám je Freaks and Geeks a ten má tiež iba jednu sériu, ktorú ešte stále nemám dopozeranú. Už si ani nepamätám, kedy som pozerala iný seriál. A je to aj vidieť. Keď si porovnám posledné dva mesiace so zvyškom roka, vidím, že nastala nejaká zmena.

Keď si prezerám sociálne siete, pripadám si, akoby som pozerala do tých nevkusných priesvitných kabeliek, kde môžeme vidieť ich kompletný obsah.

Nedávno som pozerala interview mojej obľúbenej speváčky – Billie Eilish. Hovorila tam chvíľu aj o sociálnych sieťach. V tom čase ma to neskutočne inšpirovala a aj vďaka nej vznikol tento článok. Občas potrebujete niečo, čo vás donúti pomenovať a zmaterializovať vaše myšlienky a názory. 

dnes som tu aj s oficiálne prvým článkom v roku 2019. Vždy, keď príde nový rok mám pocit, že bude úžasný, no zároveň sa ho desím. Pritom je to len jeden deň, ktorý nemení nič, no zároveň všetko. Začíname písať iné číslice, kalendár sa namiesto pretáčania úplne vymení a život pokračuje ďalej. Človek má len iné očakávania a nové predsavzatia.

Lenže každý jeden deň môže byť nový rok. Každý jeden deň je začiatok, aby sme spravili niečo lepšie, než deň predtým. Prečo sa to potom berie tak významne, keď skončí kalendárny rok?