It's You

Môj život sa uberá veľmi dobrým smerom a som za to veľmi šťastná. Som často s mojou rodinou, užívam si spoločne strávený čas s kamarátmi a v škole sa tiež snažím a robím všetko, čo môžem. Vystupujem z komfortnej zóny, robím nové veci, objavujem nepoznané a som pripravená aplikovať do svojho života 5-sekundové pravidlo (hneď ako zistím, čo presne to je).

Môj život vyzerá byť na správnej vlne a hádajte kto za to môže? Ja.

Ale jedna vec mi chýba.. dobre, nie vždy. Nejako som sa naučila byť pokojná, vypúšťať zvláštne a negatívne myšlienky a robiť veci tak, ako ich robiť chcem. Ani sama neviem ako a kedy sa mi to podarilo. Len viem, že v poslednej dobe (od augusta) som nejaká pokojná, žijem prítomnosťou, naplnená a šťastná.

Možno je to tým, že sa snažím žiť  pomaly, prítomne, plne. Snažím sa robiť veci, ktoré ma bavia, som ochotná robiť veci, ktoré ma bavia. Som ochotná spraviť poriadok vo svojom živote a začať podnikať kroky, ktoré ma dovedú tam, kde chcem byť.

Ale občas je tu malý problém. Mám pocit, že sa občas len ženiem za niečím a sama neviem čo to je. Niekedy, keď som v škole si poviem, že och, teším sa na to, keď prídem domov. Alebo v lete som si hovorila, že sa teším na jeseň. A teraz, keď čítam jednu z najlepších kníh, ktoré sa mi dostali pod ruky sa rýchlo ponáhľam a v mysli sa náhlim, aby som ju prečítala najrýchlejšie ako viem, len aby som mohla čítať Harryho Pottera. Lebo Harry Potter je jesenná kniha a mala som ju na pláne túto jeseň.

Lenže plány sa zmenili. Kniha v knižnici bola dlho požičaná. Už dávno som ju mala mať prečítanú. A keď sa takto pozriem na môj knižný plán, vždy si vravím, čo budem čítať ďalej, keď ešte nemám dočítanú knihu. Vždy sa dakam ponáhľam, vždy chcem niečo urobiť, aby som mohla začať robiť dačo druhé a zase dookola.

Prečo?

Viem, že nie som jediná, ktorá to takto má. Bohužiaľ. Tento svet je príliš rýchly. A z akého dôvodu? Kam sa vôbec ponáhľame? Nerozumiem tomu. Chcem všetko spraviť rýchlo, chceme sa rýchlo presunúť na ďalší bod na našom zozname a jednoducho spraviť všetko čo musíme. A potom môžeme ísť spať.

Pociťujem to hlavne ako študent. Musím prísť domov, učiť sa, chvíľu si čítať a ísť spať. Kedy mám čas na seba? Ako na človeka, s ktorým budem tráviť zvyšok svojho života? Možno potom, keď odídem zo školy? Možno potom budem mať čas.. teda ak budem mať čas, keď prídem z práce. Potom budem mať čas, keď moje dieťa vyrastie. Potom budem mať čas, keď moje vnúčatá odídu z návštevy. Možno budem mať čas až po smrti.

Kedy je to sprosté potom, keď nie teraz?

Kedy mám žiť, keď nie teraz? Všetci to stále omieľajú. Žite teraz, žite teraz, žite teraz. Nenáhlite sa dopredu. Ste tu a teraz.

Je to pravda. Nič dôležitejšie som ešte nepočula. Ako mám byť šťastná, keď som jednou nohou v hrobe? Keď neviem žiť v prítomnosti? Keď sa stále niekam ponáhľam?

Celé leto bolo tu.. neviem ako inak to mám opísať. Bola som tu. Nohami pevne na zemi a s hlavou v oblakoch. Neprišla som o žiadne moje sny, o žiadne rozjímanie o nič. Dalo mi to omnoho viac. 

Dalo mi to omnoho viac, než si dokážete predstaviť. Pokoj naplnenia, to prázdne miesto v duši sa zaplnilo. Možno tie roky, čo som čakala znamenie, signál a niečo, čo zaplní miesto v mojej duši... nie je to priateľ, nie je to kamarát, nie som to dokonca ani ja či písanie. Je to všetko. Všetko chýbalo mojej duši.

Prítomnosť je všetko. Prítomnosť je pokoj. Prítomnosť je láska. Prítomnosť som ja. Prítomnosť je šťastie.