Spomaľ. 

Naposledy si sa nadýchol, teraz spomaľ. Otvor okno a neboj sa, že ťa príde vírus nakaziť, že plachtí vetrom a čaká na teba. Neboj sa počúvať hlas vtákov, ktorí sa pomaly zobúdzajú. Je to prekrásne. Počuť ako štebotajú a čudujú sa, že svet je akýsi tichý, no netrápi ich to. Prečo by aj malo? Ľudia sa zmocnili ich planéty, ich domova a pomaly ho premieňajú na niečo iné. Je krásne na chvíľu lietať a užívať si svet bez nich.

A čo ľudia? Od čias, čo prevzali kontrolu a chytili svet za pačesy, ubehli milióny rokov. A teraz, z nejakého dôvodu, keď je ich najviac a keď sú uponáhľaní, vypukla pandémia. Je to strašné, hovoria. Je to strašidelné, hovoria. Je to smrtiace, hovoria.

Ale čo fakt, že nám to po pár rokoch prvý raz otvorilo oči? Neustále sa za niečim náhlime. Za známkami, za statusom, za peniazmi, za uznaním, za autami, vrtuľníkmi, jachtami, značkovými handrami. Ale až teraz sme si uvedomili, že to nestačí. A že to ani nikdy nestačilo a nikdy to nebol cieľ. Na čo nám sú teraz všetky tie veci? No o tom si povieme zajtra. O nezmysloch, ktoré nás v dnešnej dobe naoko napĺňajú.

Dnes sa chcem zamerať na to, že by sme mali spomaliť. Ako by sme aj mali na výber... Celé dni sme zavretí doma a keď vyjdeme von, tak len nakúpiť či na prechádzku a späť domov. A nemusíme robiť nič iné. Celé dni máme zrazu len pre seba. Aký je to pocit? Aký je to pocit vlastniť všetok čas, ktorý máte? Neuveriteľný.

Neviem ako vy, ale ja som spomaliť potrebovala. Len si ľahnúť, dívať sa do stropu a neriešiť. Premýšľať nad tým, aký som človek a aký človek chcem byť. A čo ma robí šťastnou. A môžem robiť všetko, čo ma robí šťastnou - spievať, tancovať, písať, tvoriť, spať, čítať si, usmievať sa, tráviť čas s rodinou a jesť. Môžem robiť všetko, čo si prajem - lebo ako som raz povedala, všetko čo v živote naozaj potrebujem, mám doma. A len keď naozaj spomalíme, si uvedomíme, že na konci dňa, keď už vám nič nezostane... záleží len na tom, aký ste človek a ako sa ten človek, ktorým vo svojej podstate ste, správal k ostatným ľuďom.